lovec na asteroidy

Vytlačiť

Meteorológ

Zverejnené v Čaroslovník

Ján Žolnaj

Čaroslovník - MeteorológMeteorológia je veda, ktorá skúma ovzdušie Zeme – atmosféru. V nej prebieha tvorba počasia. Na základe jej výskumu, meteorológ predpovedá aké bude počasie. Podobá sa tak trochu čarodejníkovi, ktorý pozeraním do sklenenej gule predvída budúcnosť.

Mišov dedko je meteorológ. Asi najdokonalejší v dedine. Stále, keď ho bolí pravé koleno, namrzene hundre:

– Bude pršať!

Keďže figliar Mišo o tom vie, rozhodol sa Paľovi prezradiť svoj geniálny plán. Zapríčiní zajtra takú búrku, že do školy nikto nepôjde!

– Ale ako? – škrabal sa Paľo za uchom, – zajtra predsa máme kontrolnú úlohu...

Rozpovedal mu, že dedko hundre od rána. Pršať bude istotne. No večer, keď dedko zadrieme pred obrazovkou, klepne ho k tomu ešte dvakrát do toho boľavého kolena. Tak silne mu zatreští, až sa nebesá otvoria a potom zbohom škola!

Vytlačiť

Kocúr Karol

Zverejnené v Básne

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Miroslav ČániNáš pochabý Karol
schuti skáče na stôl.
Od sladkého mlieka
opije sa na mol.

Robili sme grilovačku -
na uhlík si sadol.
Keď sme hrali futbal
trikrát strelil na gól!

Jedného dňa poobede
z balkóna nám spadol.
Áno bol to Karol,
čo zákrutu nezvládol.

Odvtedy má nohu krivú.
Oddal sa vínečku,
dal si narásť hrivu.
Stal sa z neho muzikant,
spevák svetoznámy.

Celé dni hrá na gitaru,
dostal ju od našej mamy.

Po strunách šikovne
pazúrikmi preberá,
počujeme jeho hlas
(Mňaúúúú, mňaúúú...)
najčastejšie zvečera.

Vytlačiť

Rád chodím do školy

Zverejnené v Rozprávky

Tomáš Čelovský

Ilustroval: Miroslav ČániDo školy chodím necelé dva mesiace a už ma to poriadne nudí. Čítať som vedel už predtým, písať som sa naučil. Čo teda robiť, kým sa to naučia aj ostatní? Trochu sa tvárim, že píšem, a trochu viac čítam pod lavicou. V pondelok som tak čítal Asterixa, v utorok Malého princa, v stredu Kráľovské rozprávky. Vo štvrtok som vyhľadal Milana, štvrtáka, ktorý práve fajčil za záchodom. „Milan, pomôž mi! Prezraď, ako si to dotiahol po štvrtú?“
Milan vyfúkol, potiahol, vyfúkol a povedal:

„Musíš sa zaľúbiť. tak sa to už dá vydržať.“

„A ako sa to robí?“ opýtal som sa.

„Takto,“ povedal Milan a vyrozprával mi, ako sa treba zaľúbiť.

Dnes je piatok a ja sám seba nepoznám. Stala sa zo mňa biela vrana. Už nepatrím medzi tých, ktorí do školy chodia ako k zubárovi. Som totiž zaľúbený! Najprv som sa zaľúbil do spolužiačky Heleny, potom do našej pani učiteľky a nakoniec do školskej kuchárky. Zamilovaný som ešte do jedného dievčaťa, ale kto je, radšej nepoviem, lebo ona už frajera má.

Vytlačiť

JEŽ

Zverejnené v Básne

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Vladimír ValihoraVečer sedím v záhrade
v povznesenej nálade.

Pozorujem mušky, vtáčky,
aj dve naše lesklé vážky.

Keď už Slnko zapadne,
prídu javy záhadné.

Vyleteli netopiere,   
sova tiahne v tomto smere.

No a potom: niečo fučí!
Z neho chumáč tŕňov trčí!

Azda to už vieš:
tam v húštine ide jež.

Fučká, čuchá, robí – hryz!
jeho večera je hmyz.
Chová sa bez veľa slov:
je postrach pre slimákov.

Vytlačiť

Starkého vnučka

Zverejnené v Rozprávky

Milina Čiliaková

Ilustrovala: Jana NovákováK starým rodičom som chodievala veľmi rada. Nie preto, že by nejako vynikali nad všetkými starými rodičmi na planéte, skôr som sa na nich tešila, lebo sme tvorili tím a všetko sme robili spolu.

Starký a starká pracovali na poli a doma mali svoju malú zoologickú domácu záhradu. Brechaním všetkých vítal Dunčo, ktorý mal na dvore dve kamarátky. Aj keď to boli mačky, predsa sa všetci priatelili – najmä v noci, keď svojimi telami tvorili teplú perinu.

Garáž mali na starosti kuriatka, ktoré v klietkach svojimi hlasmi komponovali vždy nové melódie. Najvyššie tóny dosiahli vtedy, keď vedľa nich niekto prešiel – najmä ja, keď som ich zo srandy strašila. Vtedy vedeli skákať po klietkach ako kengury. Kuriatka, keď boli maličké, bývali v škatuli pod žiarovkou, aby im bolo teplučko.

Vytlačiť

O koníkovi, ktorý rád čítal knihy

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrovala: Julijana PavlovićováNa lúke pri lese žila si voľne skupina koní. Mladé, staršie, čierne, hrdzavé, biele, strakaté, dievčatá a chlapci...  Kým sa staršie pokojne pásli, mláďatá ako mláďatá – vystrájali, preháňali sa po lúke, vyskakovali a vykrikovali:
- Íhaha-hááá! Iha-ha-ha-hááá!

Len jeden hnedý koník sedel furt pod stromom, na nose okulire a v rukách – kniha.
Raz jedna, potom druhá, a stále ďalšia a ďalšia. Čítal a čítal. Občas sa síce pohral s kamarátmi, prevetral sa, zaklusal si, ale potom, kým sa iní nečinne vyvaľovali v tráve, on zasa bežal pod strom, do svojej čítárne.

Raz sa mladé koníky dohodli, že usporiadajú preteky lesom. Určili si štart, dráhu a cieľ, tu na lúke.

Vytlačiť

Nasilnejší

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta – Japonská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková - Bagľašová

Ilustroval: Miroslav ČániĎaleko preďaleko, kde na celom svete noc ako prvá prehráva s ránom boj, leží krajina Japonsko. Voláme ju ešte aj krajinou vychádzajúceho slnka. Práve tam kedysi dávno žil kamenár Kusujama. Bol to dobrý remeselník, ktorý si vedel zarobiť na živobytie, ale aj tak bol nespokojný a stále chcel mať viac.

„Najslabšie stvorenie na svete je človek,“ pomyslel si Kusujama. „Chcel by som byť bohatým pánom. Ten je viac ako kamenár a nadovšetko sa mu klania celý svet.“

Len čo to dopovedal, už sa aj premenil na boháča v parádnom trblietajúcom rúchu - kimone. Sluhovia mu prinášali čaj, ovievali ho vejárom a pri každom stretnutí sa mu hlboko poklonili. Len kvety akoby si ho nevšímali. Svoje hlávky skláňali iba pred horúcim slnkom.

„Už nechcem byť boháčom,“ povedal Kusujama. „Chcem byť slnkom, pred ktorým sa i kvety skláňajú.“

A stalo sa. Kusujama-slnko sa po nebi prechádzal ako pán. Pozrel na zem a zlomyseľne sa zasmial: „Hahahaha, teraz už nikto nie je silnejší odo mňa! Všetkých, čo žijú na zemi, môžem spáliť svojimi lúčmi.“

„Mýliš sa, Kusujama,“ ozval sa veľký čierny oblak a rozšíril sa pod slnkom. Kusujama – slnko cez oblak nevidel na zem a svojimi lúčmi nemohol ten oblak preraziť.