Dáždnik, čo sa dažďa bál

Ján Valenta

Stojí dáždnik pri okienku
a so strachom cez sklo kuká,
neberte ma na dážď prosím
veď tam zmoknem, smutne fňuká.

Nebojže sa nemaj strachu,
iba vzdýchni si zhlboka,
čo po daždi, nech len prší,
maš kabát čo nepremoká.

Rozmýšľa ten dáždnik stále,
nejak mu to nejde k vôli,
tie kvapky, čo z neba padnú,
iste že to strašne bolí.

Ale kdeže bojko malý,
nebolí to, buď si istý
a k tomu ešte máš výhodu,
od dažďa si stále čistý.

Podľa dažďa aj meno nosíš,
na toto dbaj si zvlášť,
máš úlohu všetkých chrániť,
čo nenosia pršiplášť.

Každý ťa rád drží v ruke,
keď z oblakov dážď sa rúti
a ten čo ťa vtedy nemá,
za tebou ver strašne smúti.

Máš funkciu veľmi vážnu,
lebo zmoknúť nechce nik,
od núdze, ak slnce páli,
môžeš byť aj slnečník.

Ak je takto, vraví dáždnik,
ja som známy v celom svete,
ak ste mojím kamarátom,
nikdy viacej nezmoknete.

Ilustrovala: Diana Vigašová