Martina Bartošová

Jedna rúčka v druhej väčšej,
stále nemá pokoja.
Hompáľa sa, väčšiu vlečie,
núti ju priam do boja.

Aj nôžka chce stúpať inam,
nie a nie sa zastaviť.
Darmo väčšia kričí: „Nie tam!“
Musí  menšej povoliť.

Idú teda ku výkladu,
pozrieť sa na autíčko.
„Mama, kúp mi tú parádu,“
pomyslí si srdiečko.

Zoroslav Jesenský

Viete deti
Čo   je to more?
Keď hlava je dolu
A nohy sú hore.

A voda slaná,
z Bratislavy Aňa.

A Talian Giovanni.
V Jadranskom mori
ten je ako doma,
takpovediac vo vani.

Ponorí sa, vynorí,
zaspieva taliansku
kancónu o mori.

Z Istrie dečki,
kamarát Rok
predvedie perfektný
do mora skok.

A biela čajka,
lahodný vetríček,
na vode sa hojdá
drevená barka.

Ján Štrasser

Slnko páli, voda šumí.
Pozor, táto loď je z gumy!
Radu chcem ti dať:
kým ťa zdvihnú chrbty vĺn,
nezabudni si svoj čln
riadne nafúkať!

Ten, kto sedí za veslami,
nemôže mať ramená
tenké ako steblá slamy.
Chce to svaly z kameňa.
Rýchlo by si plávať chcel?
Tak sa opri do vesiel!

Vladimír Ječmen

Dvaja majstri

Opýtal sa majster Debnár
majstra Stolára:
„Prečo z dreva debny robíš?
Veď Debnár som ja!“

Prekvapil sa majster Stolár,
tak mu povedá:
„Počuj, bratku, vec je taká,
či sa ti nezdá?

Mohol by som sa tak isto
pýtať ja teba –
prečo z dreva stoly robíš,
keď Stolár som ja?“

Ján Valenta

Mám ja psíčka bubeníčka,
bubnuje mi každý deň
po okienku labičkami
a kazí mi krásny sen.

Ráno vstávam, oknom kukám,
tu je zasa on,
kým do čaju ja si fúkam,
klope po skle ňufákom.

Stojí na dvoch, havká stále,
počuje ho celý dom,
kým tak skacká neustále,
líže okno jazykom.

Počuj, psíček bubeníček,
iba jednu prosbu mám,
dovoľ, nech si ten môj sníček
hoci len raz dosnívam.

Kozmonautom chcel by som byť,
to je mojím veľkým snom,
ak ma takto budeš budiť,
neobletím ani strom.

Zlostný psíček havká stále
ako song na starej páske.
Otec vraví: „Dosť je ale!“
Už je psíček na retiazke.

Teraz smutný hľadí z búdy,                           
havkania je na dnes dosť,
celý deň tam podriemkáva
a od nudy
v tichosti si hryzká kosť.

Ilustrácia: Vladimír Valihora

Zuzana Čížiková

V tichý večer pri mesiačku
vyšiel ježko na prechádzku.
Vykradol sa z úkrytu:
„Vrátim sa do úsvitu.“

Brodil sa cez vlhké lístie,
zašpinil si boty čisté.
Poza humno, cez záhradu,
dostal sa na autostrádu.

Pomyslel si: „Tu je miesta,
na prechádzku – vhodná cesta.“
Mesiac svieti. „Aká krása,
vrátim sa tu neraz, zdá sa.“