Pribehy na klikanie

Vytlačiť

Ako vzniklo leto

Zverejnené v Rozprávky

Indiánsku rozprávku prerozprávala
Katarína Mosnáková-Bagľašová

Ilustrovala: Jana NovákováNa úpätí jedného snehom obsypaného vrchu sa rozprestierala dedinka s niekoľkými kolibami. V kolibe bolo celý rok veľmi chladno a preto si ľudia nemohli vypestovať obilniny, zeleninu a ovocie. Živili sa predovšetkým divinou, ktorú si sami ulovili. Len medvede nikdy nelovili, lebo to boli veľmi múdre zvieratá, ktoré svojimi radami pomáhali ľuďom.

Jedného dňa v dedine zomreli muž a žena, ktorí po sebe nechali päť detí: mladú dievku, troch synov a štvorročné dieťa, chlapča. Keď dieťatko videlo, že zostalo bez rodičov, začalo plakať a stále sa vypytovalo najstaršej sestry, kde sú ich rodičia. Sestra mu vysvetlila:

„V našej dedine je veľmi chladno. Keď niekto zomrie, je mu ešte chladnejšie ako nám. My sa zohrejeme tak, že sa hráme, hýbeme, pracujeme a chytáme zverinu. Mŕtvych musíme zahaliť do brezovej kôry tak, aby im ani jeden vlások nebolo vidno a aby im sneh a vietor neublížili. Aj naši rodičia sú teraz zavinutí do brezovej kôry,“ povedala dievčina.

Keď to počulo malé dieťa, začalo ešte viac plakať a plakalo po celé dni a noci. Sestra ho už nevedela upokojiť, preto povedala staršiemu bratovi:
„Choď a vyhľadaj medveďa, ktorý by nám vedel pomôcť. Obávam sa, že nám z toľkého smútku aj braček odíde za rodičmi.“

Brat poslúchol a hneď sa aj vybral z koliby. V hore našiel medvedicu, ktorá rozosmievala svoje mláďatá peknými rozprávkami. „Toto bude najlepšia voľba,“ pomyslel si. Vysvetlil medvedici, aké majú doma ťažkosti a zaviedol ju dolu do dediny.

Keď medvedica vošla do koliby, hneď objala malého chlapca a začala mu spievať „ba – ba- bo, ba- ba- bo,“ čo v medveďom jazyku znamenalo „hali- beli, milé dieťa“. Potom sa opýtala dieťaťa, čo by si prialo, aby už viac neplakalo.

„Prial by som si, aby bolo teplo, starká,“ povedal chlapec. „Mŕtvi by potom nemuseli byť zahalení do brezovej kôry a ja by som mohol ísť von hrať sa s lukom a šípmi.“

„Dobre. Nech sa stane tak, ako si praješ,“ odpovedala medvedica. „Tvoji bratia pôjdu za Slnkom a prinesú teplo.“

Bratia nechápali, ako sa môže priniesť teplo. Medvedica im však  všetko vysvetlila, ukázala cestu k Slnku a ešte im aj pribalila tri veľké vrecia.

A tak sa bratia vydali na cestu k Východu, kde býva Slnko. Čím boli bližšie, tým bolo teplejšie. Museli si aj kožuchy vyzliecť. Konečne zočili Slnko, nuž zdvihli k nemu tri veľké vrecia a požiadali ho, aby ich naplnilo teplom.

„Rýchlo zviažte vrecia,“ povedalo Slnko hneď, ako do vriec poslalo teplo. „Teraz vojdite do môjho stanu a zoberte po jeden pár zo všetkých vtákov a vyberte si tie najkrajšie rastliny. Tie tiež zabaľte do vriec,“ dodalo Slnko. „Keď sa vrátite domov, roztvorte vrecia, zasaďte rastliny a vypustite vtákov. Sneh sa roztopí a budete mať leto.“

„Leto?“  prekvapili sa bratia. „Také krásne slovo sme nikdy ani nepočuli. To musí byť niečo veľmi pekné!“

A tak aj bolo. Keď sa bratia vrátili do dediny, vypustili z vriec teplo, sady a záhrady sa rozzelenali a rozkvitli kvetmi, aké ľudia ešte nevideli. Lietajúce vtáky ozdobili  nebo a pod ním sa na lúky vybehla hrať kopa detí.

Medzi nimi bolo aj dieťa, ktoré už nebolo smutné a tešilo sa na každý nový rok, kedy do ich dediny zavíta leto. Z roka na rok pod lúčmi Slnka dieťa čoraz viac rástlo, až sa z neho stal veľký lovec a smelý bojovník, ktorý sa plavil moriami vyslobodenými od veľkého ľadu.


Ilustrovala: Jana Nováková