lovec na asteroidy

Vytlačiť

Žltá krajina

Zverejnené v Rozprávky

Igor Bažaľa

Ilustroval: Miroslav ČániŽil raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi bohatý a mocný. Kráľ mal troch krásnych synov. Najmladší syn bol taký múdry, že sa mu všedci čudovali. Jedného dňa kráľa postihla veľká choroba a nešťastie. Nemohol ani spať, ani jesť, ani piť,  ani žiť a ani umrieť. A aby to bolo ešte horšie, kráľ zapáchal takým smradom, že pri ňom nemohol nikto obstáť. Kráľ bol sám vo svojej izbe aj vo dne, aj v noci.

Prichádzali rôzni lekári, dávali všeliaké rady a lieky, ale kráľovi sa nedalo pomôcť. Dali rozhlásiť po celej krajine, že kto pomôže kráľovi, ten dostane veľa zlata.

Do kráľovstva prišli mnohí mudrci, ale pomôcť mu nemohli, lebo od zápachu sa ku kráľovi nedalo prísť. Raz do kráľovstva prišiel nejaký bylinkár, ktorý pripravil kvapky, ktorými sa natrel a potom mohol vojsť ku kráľovi. Bylinkár sa rozprával s kráľom. Synom povedal:

„Musím stráviť celú noc a celý deň s vašim otcom a potom vám poviem, čo máte robiť.“ Kráľ a bylinkár nevydržali celú noc a pospali. Ako tak bylinkár spal, snívalo sa mu o Žltej krajine. V tej krajine bola žltá tráva, listy, stromy, domy a aj zámok bol žltý. Celý celučičký zo zlata a pri ňom zlatá studnička. Keď sa do nej pozeráš, vidíš zlatú vodu, a keď vodu načrieš, je studená a svieža. Keď by sa chorý kráľ z tej vody napil, hneď by ozdravel.

Ráno, keď sa bylinkár zobudil, vyrozprával kráľovi a potom aj jeho synom svoj sen.

„Ja nemôžem ísť po vodu, lebo som starý, ale môžu ísť tvoji synovia.“

Najprv išiel najstarší kráľov syn. Cestoval dlho a našiel Žltú krajinu a v nej studničku. Domov sa nevrátil, lebo nemal dosť peňazí, aby zaplatil čo jedol a pil v jednom hostinci. Keď sa domov nevracal najstarší syn, na cestu sa vybral stredný syn. Pochodil rovnako ako aj jeho brat.

Nuž prišiel rad na najmladšieho syna. Kráľ ho nechcel pustiť do sveta, no najmladší syn sa rozhodol, že skúsi šťastie.

Chodil po šírom svete. Všade sa vypytoval na Žltú krajinu, ale nik o takej nepočul. Až raz prišiel do jedného mesta, kde stretol žobráka. Syn sa zľutoval nad žobrákom a dal mu zopár dukátov. Dali sa do reči. Keď žobrák počul, že syn ide do Žltej krajiny, dal mu niekoľko rád, aby zle nepochodil:

„Keď prídeš do Žltej krajiny, bude tam jedna žltá cesta. V polovici cesty stojí čertov hostinec. V ňom majú všetko, čo ti duša zažiada, ale ty nevchádzaj do toho hostinca, lebo von z neho nevyjdeš, ako aj tvoji bratia. Na konci tej cesty je zlatý zámok. V ňom je izba, v ktorej spí dievčina a nad jej posteľou je zavesený žltý meč, ktorý zober. Pri zámku je žltá studňa a v nej liečivá voda. Studňu však strážia draci a obri. Premôž ich žltým mečom a potom naber vodu pre chorého kráľa. Vyslobodíš aj dievčinu, ktorá je kráľovná Žltej krajiny. A žltým mečom vyslobodíš aj bratov z čertovho hostinca.

Keď žobrák všetko vyrozprával, najmladší syn sa smelo vybral ďalej, až prišiel k čertovmu hostincu. Kráľovič ani nepozrel na hostinec, hoci tam hrala hudba a lákala ho dnu. Ponáhľal sa ďalej a zbadal zlatý zámok. Vošiel dnu a tam spí dievčina a nad posteľou je zavesený žltý meč. Vzal ho, šiel k studni a tam pobil obludy. Načrel vodu pre svojho chorého otca. Vrátil sa do zámku, zobudil dievčinu a tá mu povedala, že sa stane jeho ženou, lebo ju vyslobodil. Potom rýchlo šiel do čertovho hostinca vyslobodiť bratov.

S bratmi šiel domov odniesť vodu chorému otcovi. Otec sa veľmi potešil. Keď vypil vodu, hneď vyzdravel.

Najmladší syn vyrozprával kráľovi, ako sa mu vodilo na ceste, a že spoznal kráľovnú.  Onedlho vystrojili svadbu. A tak si kráľovič a kráľovná žili v pokoji a šťastí, a možno žijú ešte aj dnes v Žltej krajine.


Autorom tejto rozprávky je náš čitateľ Igor Bažaľa, štvrták zo ZŠ Jovana Popovića z Lugu.


Ilustroval: Miroslav Čáni