lovec na asteroidy

Vytlačiť

Ako Milan Čížik zistil, že je čížik

Zverejnené v Rozprávky

Mária Kotvášová – Jonášová

Ilustroval: Vladimír Valihora„Starká!“ rozkričal sa Milan, len čo ráno otvoril oči. „Zbláznim sa tu. Nemám mobil, počítač, káblovskú. Čo tu budem robiť?“

„Budeš mi pomáhať oberať slivky, variť lekvár, lepníky pražiť,“ švitorila starká.

„Neviem oberať ani variť, a ani tvoje lepníky nechcem, jedávam vločky. Čo si ja úbohý počnem? Unudím sa na smrť. Strašné.“

„Na dvore sú zvieratá, môžeš sa s nimi hrať,“ navrhla mu.

„Mačka vytŕča pazúry a psy? Smrdí im z úst.“

„Mám knihy.“

„Čítať? Cez prázdniny?“

„Odvediem ťa k sesternici, má vnučku Marínu. Môžeš sa s ňou hrať,“ neprestávala starká s dobrými nápadmi.

„S dievčaťom? Čo ti šibe?“

„Prosím?“

„Ale nič, nič,“ trochu sa zmiatol. Pocítil, že prehnal, podišiel ku starkej a pobozkal ju.

„Choď,“ nežne ho odtisla. „Marína má počítač,“ dodala s úsmeškom.

Trochu premýšľal, a potom povedal:

„Tak dobre, poďme.“

Marína bola pred domom. Zaväzovala si šnúrku na teniskách.  

„Dobrý deň, tetka,“ pozdravila, keď zdvihla hlavu. Dve jamky sa usmievali na pehavých lícach. Jaj, bodkovaná, prebleslo Milanovi mysľou.

„Marínka,“ oslovila ju starká, „toto je môj vnuk Milan z Belehradu. Nudí sa u mňa. Môže sa s tebou hrať na počítači?“

„Teraz nie. Idem na Marakanu. Ak chceš, môžeš ísť so mnou,“ pozvala ho.

„Do Belehradu? Samozrejme, že idem,“ potešil sa Milan.

„Do Belehradu?“ prekvapila sa Marína.

„Na Marakanu.“

„Ha, ha,“ zasmiala sa. „Tu neďaleko máme terén, Marakanu. Hrávame tam futbal. Poď.“

Bože, čo je toto za svet? Vraj Marakana. A dievča hrá futbal? Znetvoril tvár akoby prehltol smradľavého chrobáka. Marína postrehla jeho úškľabok.

„Poď, bude to zábava. Dnes si tím vyberám ja. A vybrala som si Mrkvu, Cibuľu, Slivku aj Cesnak bude so mnou a rozmýšľam, že si zoberiem aj Havrana. Čo ty na to?“

Milan roztvoril ústa ako vráta.

Aký to bude futbal? Cibuľa, mrkva? Čo ich budú hádzať na loptu?

„Zober havrana, lieta,“ navrhol uškŕňajúc sa.

„Naozaj lieta po ihrisku. S ním to vyhráme. Aha, už čakajú,“ ukázala na chlapcov.

„Meškáš,“ privítali ju, keď k nim dorazili.

„Prepáčte, tím už mám. Mrkva, Cibuľa, Cesnak, Slivka, Havran a ja.“

„Nás je menej,“ protestoval Boris, kapitán druhého tímu. „Ja, Sokol, Straka, Zajac a Malina. Daj mi Havrana. Namiesto neho si zober  Malinu.“

Títo nie sú normálni. Zajac so sokolom hrajú futbal? Ako? Udivoval sa Milan.

„A čo tak medveď? Je silný, s ním vyhráš,“ posmešne preriekol.

„Je, máš pravdu,“ Boris nepostrehol jeho narážku, „ale Medveď je chorý. A ty si kto?“

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa Marína, „je to vnuk babky Čížikovej. U nej sa nudí, tak som ho pozvala.“

„Si naozaj vnuk babky Čížikovej? “obkolesili ho chlapci. „Má krásne psy. Keď ideme zo školy, vždy sa pristavíme pri jej plote. Vieš hrať futbal?“

„Jasné. Rád by som si aj zahral s vami, ale ako to tu hráte?“

„Ako ako? Normálne.“

„Ja tak neviem.“

„Netrep hlúposti. Futbal je futbal,“ tvrdili chlapci.

„To áno, no v jednom tíme je zelenina, v druhom vtáky.“

„Čože? Aká zelenina, aké vtáky? Blúzniš, či čo ti je?“

„Sokol. Cesnak.“

„No a čo? Sokol, Cesnak… Jáj,“ pľasol sa Boris po tvári a začal sa smiať na plné hrdlo. „Ty si si myslel, že Cesnak …,“ stále sa smial. Zadúšal sa smiechom. Naraz zvážnel.

„Ty si vnuk babky Čížikovej. Aj ty si Čížik?“ pýtal sa ho.

„Som. Milan Čížik. No a?“ nechápal, čo za divadlo hrá Boris. Ten si odkašľal a zaspieval:

„Čížiček, čížiček,
vtáčik maličký,
povedz mi, čížiček… už ti to došlo?“

„Došlo čo?“

„Toto je trúba,“ utrúsil Boris a pokračoval: „Ty si Čížik a čížik je aj vtáčik. Tu vedľa mňa je  Straka, nie straka ako straka, ale Paľo Straka, za ním je Cesnak, Kristián Cesnak, Zajac Mišo ...“

„Stačí,“ prerušil ho Milan. Sprvu zahanbene stál, a potom sa rozchichotal. Hlasno. O chvíľu sa všetko na Marakane ozývalo veselým smiechom.
 
Hrali celý deň.

„Nie je dôležité, kto vyhráva, dôležité je, že hráme,“ oduševňovala sa Marína hrou a Milan Marínou. Vedela prihrávať, skórovať. A tie jej pehavé líca boli najkrajšie na svete.

Okolo obeda Borisova sestra priniesla lepníky.

„Nie sú ako lepníky tvojej starkej,“ strkol Slivka do Milana, ktorý  hltal lepník za lepníkom.   

„Prednedávnom nakŕmila všetky deti v dedine. Stáli sme pred jej domom ako u zmrzlinára.“

Milanovi sa lepník zasekol v hrdle. Div sa nezadusil.

Keď dojedli, hrali opäť. A keď sa slnko pobralo na spánok, aj oni sa pobrali.

Starká čakala Milana pred domom.

„Milanko,“ začala, „majster zajtra príde pozrieť televízor, od susedovho Emila som požičala tablet a kúpila som ti aj vločky.“

„Nemusela si, nič z toho mi netreba a zajtra napeč lepníky. Aj so psami sa pohrám, veď sú pekné. Aj Marína je pekná, aj chlapci s tými čudne peknými priezviskami,” vysypal a zamĺkol. Citil sa trápne. Očami sledoval mravce na chodníku. Potom zdvihol pohľad  ku starkej a dodal prosebne: “Nehnevaj sa, že som ráno tak vyvádzal.“

„Hnevať?“ oči sa jej zaleskli, „na teba? Nikdy. Ty si môj vnúčik, môj vtáčik, Milan.“

„Áno,” usmial sa, „som vtáčik, čížik, Milan Čížik.“


Ilustroval: Vladimír Valihora