lovec na asteroidy

Vytlačiť

O vojakovi a koze muzikantke

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Maďarská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Ilustrovala: Julijana PavlovićováKde leda bolo, tam leda bolo, bol na svete starý kráľ, ktorý mal palác z alabastru. Krásny, biely bielučičký. Keďže sa bál, aby mu ho niekto nezašpinil, dal pred palác postaviť jedného vojaka, ktorý mal palác strážiť. Vojak ho strážil celú jar, celé leto a jeseň, no v zime sa mu už zunovalo pred palácom postávať. Navyše bolo veľmi chladno a po rozume mu stále chodilo, aký je tento svet nespravodlivý. Chudobný človek musí vonku mrznúť, pokým sa bohatí ohrievajú v teplej izbe a hrubej perine a ani si len nepomyslia, čo sa vonku deje. V tých svojich myšlienkach sa vojak trochu pozabudol a na krásnu, mesiacom osvetlenú alabastrovú stenu napísal:

S peniazmi si vždy poradíš,
bez peňazí – čože urobíš?

Zavčas rána prišli dozorcovia a keď uvideli nápis na stene, hneď odviedli vojaka pred kráľa. Vojak sa priznal a skutočne si myslel, že peniaze sú na tomto svete všetko.

„Tebe ku šťastiu chýbajú iba peniaze?“ pýta sa kráľ.

„Tak je, Vaše veličenstvo,“ odpovie smelo vojak.

„Tak ti ich dám toľko, že ti samy dajú príučku,“ nazlostil sa kráľ a dal vojaka zamurovať do podzemnej komory pod kamenným múrom. Nechal mu iba malé okienko a dobre ho obsypal striebrom a zlatom, aby mal vojak pri sebe všetko, po čom túžil.

Kráľovej dcére sa však toto rozhodnutie nepozdávalo. Bolo jej ľúto vojaka a navyše sa jej páčila jeho smelosť a úprimnosť, ktorou odpovedal pred kráľom. Preto našla v meste jedného zlatníka, ktorého poprosila, aby každý deň potajomky prinášal vojakovi jedlo. Vojak mu za to platil zlatkami.

Po niekoľkých rokoch zlatník z tých pokladov zhotovil kozu. Bola taká veľká, že do nej mohol vojsť aj celý človek. Koza k tomu vedela ešte aj pekne vyhrávať a jej muzika uzdravovala všetky ľudské trápenia. S povolením princeznej zlatník vybúral jednu stenu podzemnej komory a priviezol zlatú kozu vojakovi. Povedal mu, aby nechal kozu veselo vyhrávať, keď sa kráľ bude v blízkosti prechádzať. Vojak poslúchol. A onedlho kráľ počul krásnu hudbu, ktorá sa rozliehala po celom paláci.

„Odkiaľ len idú tie nádherné tóny?“ pomyslel si kráľ a už aj začal hľadať zdroj uzdravujúcej muziky. Aký bol len prekvapený, keď zistil, že hudba hrá z okienka komory, do ktorej dal kedysi zamurovať vojaka. Hneď privolal murárov, aby rozkopali podzemnú komoru. Lenže v nej teraz už nebolo nikoho, iba zlatá koza, čo neustále vyhrávala.

Kráľovi nebolo jasné, ako sa vojak odtiaľ dostal von a ešte menej chápal, čo je to za kozu – muzikantku v jeho kráľovstve. Dal si ju preto odviezť do paláca, kde ju pozorne sledoval a počúval jej krásnu muziku. Keď sa tu zrazu z jej útrob otvorili dvierka a z nich vyskočil vojak.

„Kto si?“ zakričal kráľ, ktorý vojaka nespoznal.

„Som vojak, Vaše veličenstvo, ktorého ste kedysi dali zamurovať, lebo som na Váš palác napísal, že peniaze sú všetko,“ odpovedal vojak.

„A zmenil si názor?“ pýta sa kráľ.

„Áno,“ povedal vojak. Pomyslel si na zlatníka a ešte dodal: „V živote je dôležité, aby sme jeden druhému pomáhali.“

Kráľovi sa páčila odpoveď a princezná sa iba usmiala. Vojak pozrel na princeznú a dodal:

„A ešte dôležitejšie je, keď si niekto niekoho pustí do srdca.“

Princezná sa zapýrila a kráľ sa rozosmial. Už všetko chápal. Jeho dcéra sa zamilovala do vojaka a celý ten čas mu pomáhala, aby prežil.

„A pre mňa je dôležité vydať dcéru za poctivého a úprimného človeka,“ povedal kráľ. „Preto ti ju dám za ženu.“

Ešte toho týždňa vystrojili svadbu, na ktorú pozvali veľa hostí. Koza muzikantka vyhrávala tri dni a tri noci a ešte jedno predpoludnie. A všetci boli uzdravení a šťastní.


Ilustrovala: Julijana Pavlovićová