Pribehy na klikanie

Vytlačiť

Tajomstvo kuchárkinho prsteňa

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrácia: Vladimír ValihoraJedného dňa naša pani kuchárka miesila pri otvorenom okne cesto, že žiakom napečie lepníky. Ako obyčajne, z prsta si zložila zásnubný prsteň, aby jej ho „cesto nezjedlo“. Údajne ho pred mnohými rokmi dostala od svojho snúbenca, mäsiarskeho pomocníka Ďura Anušjaka, ktorý potom ale zmizol a nikdy viac sa neukázal. Naša pani kuchárka tvrdila, že odišiel do Ameriky, že tam sa vyškolil za kozmonauta a že je otázka času, kedy poletí na Saturn, kde vraj majú najkrajšie prstene, aké človek kedy videl. A že jej Ďuro jeden určite prinesie a s ňou sa potom ožení. Pani kuchárka milovala prstene, len čo je pravda.

Prsteň si položila na parapet okna, miesila a miesila a pritom si túžobne pospevovala a vzdychala.

Odrazu – pomóóóc! Zlodejjíííí! Prsteň bol fuč. Nikde nikoho.

Ako prvý priletel pán zástupca riaditeľa. Hromžil a nadával, stískal päste a zastrájal sa, že privolá políciu, že zlodeja nájde, že sa potom už istotne on stane riaditeľom... že v škole potrebujú pevnú ruku, a nie aby si každý robil, čo chce, a aby sa zlodeji voľne premávali po budove... veď toto nie je prvá krádež... koľko kriedy zmizlo len v tomto školskom roku....

Nebyť nášho pána školníka, tú políciu by skutočne bol zavolal... no ujo školník ho presvedčil, že polícia v škole, to bude škandál, to budú reči, že veru aj on, pán zástupca riaditeľa, môže z toho mať hanbu... nuž dobre, ja si toho zlodeja nájdem sám, lapím ho a potrescem, vyhlásil pán zástupca a začal sliediť, stopovať, špehovať, nakúkal žiakom a kolegom do tašiek, vykukol z kanalizácie, uvideli ho v pivnici, aj v záhrade v pŕhľave, ale aj v riaditeľovej kancelárii pri pracovnom stole...

Za ten čas, ujo školník si do svojej pracovne-laboratória v suteréne  školy zavolal tretiakov Marku a Mareka, posadil si ich na pohovku a takto im povedal:

„Počuli ste, čo sa stalo. Našej kuchárke zmizol jej obľúbený prsteň. Je to síce bižutéria bez veľkej hodnoty, ale ona plače. A ženské slzy majú hodnotu najväčšiu. Musíme jej pomôcť. Vy dvaja ste počítačoví experti, takpovediac mágovia virtuálneho sveta. Na spoločenských sietiach ste šikovní ani pavúci. Nože trochu preskúmajte, čo tam nového, či sa niekto nepochváli niečím novým, napríklad novým prsteňom. Veď všetko sa dnes robí hlavne  preto, aby sa to potom prezentovalo na Fesjbuku, či Tviteri, no nie?“

Na tretí deň, ako to už v rozprávkach býva, mobil pána školníka významne zapípal a na displeji naskočila správa od Marky a Mareka: „Heuréka! Máme ho! Zlodej je vták! O piatej popoludní nás čakajte  vo svojom laboratóriu.“

No áno, bude to pekný vtáčik, čo kuchárkam kradne lacné prstene, pomyslel si ujo školník.

O piatej už všetci traja boli tam. Marka a Marek otvorili noutbuk, zopárkrát tam klikli a na monitore sa objavil obraz vycereného zlodeja: v ústach, presnejšie v zobáku, držal lacný prsteň, s vygravírovaným textom: Od Ďura, s láskou! Selfík ako noha.

„Aka!“ zvolal ujo školník. „To som mohol predpokladať! Je to naslovovzatá kleptomanka: kradne všetko, sklíčka, sklenené guľky, obaly z čokolády, mince, drôtiky... a teraz sa vrhla na prstene! Ideme za ňou!“

V mosadznej veži školy, kam sa ujo školník s Markou a Marekom vyškriabali, sídlila stará zlodejka, straka Aka. Vyzeralo to u nej ako v nejakom svetielkujúcom antikvariáte. Sedela si na vrchu tohoto svojho dlho zhromažďovaného pokladu s prsteňom v zobáku a hrdo sa fotila, raz z ľavej, raz z pravej strany, raz trochu zhora, raz trochu zdola... profil a anfas...

„Aka, už aj vrátiš ten prsteň našej pani kuchárke, inak poletíš z tejto veže a z tejto školy von. A navždy. Vieš, že tú dieru na streche som nechal len kôli tebe, aby si tadiaľ mohla vchádzať a vychádzať.“

„Áno, prepáč ujo školník, nemohla som vydržať... aká krása ten prsteň... ale keď ty tak hovoríš...“

A straka Aka už aj podávala školníkovi prsteň Od Ďura, s láskou a tvárila sa, ako by ho práve ona bola našla, a nie ukradla.

Ujo školník prsteň vrátil našej pani kuchárke, ona si od radosti aj poplakala, aj sa zasmiala a okrem veľkého horúceho lepníka darovala zmätenému školníkovi, svojmu junákovi,  aj veľký a horúci bozk. Len tak sa zblyslo. Vraj by nedbala, keby jej on daroval nejaký ten prstienok, s nejakým venovaním. Napríklad: Od školníka, s láskou. Že vraj by tento starý hneď zahodila, nech si ho hoci aj straka vezme.

A čo Aka? Tá školníkove slová vzala vážne a viac žiadne prstene nekradla. Zamerala sa výlučne na zhromažďovanie žiackych, ale aj profesorských perličiek, prúserov, voloviniek a ostatných srandičiek. Vravela, že jedného dňa vydá zbierku žiackych a profesorských výrokov, pod názvom Múdra Straka Aka a jej smiešni kamaráti ľudia.

Potom sa vraj riaditeľkou školy určite stane ONA. Aj to na dobu neobmedzenú.

 

Ilustrácia: Vladimír Valihora