Blamáž

Aneta Lomenová

V škole sme sa učili narábať s počítačom. Nešlo o Microsoft Office, Excel či dievčenské vykresľovacie PowerPoint. Pani učiteľka slovenčiny nás dovliekla do počítačovej učebne a donútila nás písať básne vo Word documents. Áno, niektorých veru musela priam tlačiť do práce.

Išlo jej vraj o to, aby sme sa naučili písať na počítačovej klávesnici. Ale ja som presvedčený, že nás nechala písať na počítači preto, lebo niektoré rukopisy nevedela rozlúštiť. Vesna, najkrajšie dievča v triede, sa len usmievala do svojho počítača, chichúňala sa so svojou spolusediacou Zuzkou a neustále si niečo písala. Akoby celý život čakala na túto chvíľu. Ona vždy všetko dokáže urobiť. Nešlo mi do hlavy, prečo musím robiť dievčenské úlohy? Prečo dievčence nikdy nehrajú futbal alebo Counter Strike Flash?

Vlado sa vedľa mňa mrvil, hanbil sa pýtať sa na WC. Hovoril som mu, aby sa nezdržiaval, že mu praskne mechúr, a čo potom? Učiteľka nás zastihla v hlbokej diskusii ako vždy, no ja som Vladovi chcel len poradiť. Pre niečiu drzosť vždy ja znášam dôsledky.

Kým sme si s Vladom zmeriavali (ne)vedomosti, celá trieda pracovala. Cítil som sa medzi nimi ako chruňo. Hotovú báseň mala prvá práve Vesna. Učiteľka ju pochválila a vyzvala, aby svoju báseň prečítala nahlas všetkým spolužiakom. Vesna bola obľubou celého sveta. Nechápem, prečo ju všetci vyzdvihujú a hladkajú po každom dobrom výkone.

Zuza s Kristínou sa jej doslova snažia vtiahnuť pod kožu. Skackajú okolo nej ako egyptské otrokyne. Neznášam také trci-frci nedotknuteľné bábiky, čo vyrastajú v medovníkovom paláci. My chlapci sme iní, nevytvárame medzi sebou konkurenciu. Vesna si decentne odkašľala, začervenala sa a začala:

„Si do mňa a ja som do teba,
už to o nás všetci hovoria,
ale ty mi pravdu nepovieš,
hanbíš sa, tak neviem, či ma chceš.
No tak poď sa hrať vadí – nevadí,
táto hra o nás všetko prezradí.“

„Výborne, Vesna, bude z teba poetka,“ vyhlásila pani učiteľka. Aj spolužiaci ju pochválili, ale v duchu žiarlili.

„Ty, Vlado, táto je buchnutá do teba. Len mi nehovor, že si si nevšimol tie bleskové pohľady!“

„Jaro, netáraj a nezabúdaj, že zadržiavam plný mechúr!“ on na mňa.

„Veď Vesna toto naklepala pre teba a len kvôli tebe! Nebuď sprostý, reaguj!“

„Jaro, dosť!“

Kde sa vzalo, tam sa vzalo, prsty mi odrazu samy behali po klávesnici a niečo sa zo mňa vykľulo. Hlásil som sa hneď druhý, že báseň mám hotovú. Chcel som túto trápnu situáciu skončiť čo najskôr. Bolo mi v tom okamihu neznesiteľne horúco a chcel som z kože vyskočiť, ale nechcel som, aby sa to videlo. Ešte nikdy som nevystupoval na verejnosti a ešte menej s vlastnou tvorbou. Postavil som sa, zaujal som pozíciu chlapa a dal tomu zvodný šmrnc:

 „Báseň o capovi.
Vyletel sokol.
Pršalo, zmokol.
Prechladol, zdochol.“

Celá trieda spolu s pani učiteľkou vybuchla do smiechu a ja som sa od hanby ani nestačil pýtať na WC. Vlado už bol tam. Závidel som mu...

Ilustroval: Miroslav Čáni