Pribehy na klikanie

Vytlačiť

Nedokončená rozprávka

Zverejnené v Rozprávky

Anna Malková

Ilustroval: Miroslav ČániNa hodinách výtvarnej kultúry žiaci II-1 triedy mali neľahkú úlohu- urobiť šarkana. Z domu si priniesli potrebný materiál: blokový papier, vodové farbičky, tenké drevené doštičky, lepidlo, gombíky, vlnu, krepový papier... Keď im pani učiteľka vysvetlila, ako má šarkan vyzerať, pustili sa do práce. Na blokový papier nakreslili deltoid a potom nasledovalo kreslenie tváre šarkana. Každý to robil podľa vlastnej fantázie.

Mirka svojmu šarkanovi nakreslila tvár utešeného dievčatka. Dokonca mu nakreslila aj náušnice a vykrútené mihalnice, aj obočie nalíčila. Vladko svojho šarkana nakreslil ako usmiateho a veselého chlapca s ružovými líčkami. Namiesto očí mu prilepil modré perleťové gombíky z maminej blúzky. Dokonca mu dal aj meno.

„Budeš sa volať Fero,“ povedal akoby pre seba, ale šarkan dobre počul a veru sa mu meno aj páčilo. Veď Fero je ako železný a on sa tešil, že sa líši od iných. Pod šikovnými rukami malých umelcov vznikali jedinečné šarkany. Zostalo iba vystrihnúť šarkanov, prilepiť tvár na pospájané doštičky a z krepového papiera dať pestré stužtičky do rohu šarkanovej tváre.

Keď zazvonil školský zvonček po druhej hodine výtvarnej, práca musela byť skončená – a aj bola.

„Teraz položíme všetky šarkany na výstavu na chodbu,“ povedala učiteľka. Pozorne špendlíkmi pripevnila na tabuľu všetkých šarkanov. Žiaci sa išli na chodbu pozrieť na výstavu a s prácou boli spokojní.

Na chodbe zatíchol každý ruch. Žiaci odišli do triedy na ďalšie hodiny a šarkany sa začali medzi sebou rozprávať. Rozprávali sa, ktorý z nich je najkrajší, ktorý najpestrejší, ktorý má najviac mašličiek, ktorý má najhustejšie vlasy... a tak trochu medzi nimi vznikla aj škriepka.

„Ticho, kamaráti,“ povedal jeden, „ide učiteľka.“ Všetci zatíchli, lebo chodbou práve prechádzala mladá učiteľka anglického jazyka.

„Jóóój, aká je pekná,“ poznamenal tíško jeden zo šarkanov.

„A ako je príjemne navoňavkovaná,“ poznamenal Mirkin šarkan. Keď už nebolo počuť opätky učiteľkiných topánok, šarkany pokračovali v rozhovore.

„Kamaráti,“ povedal jeden, „ja sa tu už pomaly začínam nudiť.“

„Aj ja, aj ja,“ pridali sa ďalší.

„Mňa už tieto špendlíky svrbia,“ povedal iný. „Pozrite von oknom, aké je pekné počasie, vetrík poduchuje. Nemali by sme radšej zutekať von a slobodne letieť oblohou?“

„Jáááj, len to nie! Veď ešte nemáme priviazaný povrázok, s ktorým nás deti budú navigovať pri letení. A potom, čo by na to povedali deti? Boli by ste isté smutné, keby sme odišli na svoj let bez nich.“

„Máš pravdu,“ zhodli sa všetky šarkany, „musíme počkať, kým bude priaznivé počasie pre náš let.“

Školský zvonček prerušil rozhovor šarkanov, lebo sa na chodbe zrazu objavila hŕba detí, čo vyšli na prestávku. Boli tam všetci žiaci nižších ročníkov. Jeden žiak z prvej triedy zbadal na výstave šarkana s jedným okom prižmúreným a začal sa posmievať:

„Pozrite na toho šarkana, ten asi drieme, či je slepý?“ ukazoval prstom a prišiel bližšie, aby prečítal meno toho, kto je autorom toho neobyčajného šarkana.

„Jáááj, veď je to Paľko, ten ryšavý druháčik. Ha-ha-ha, čo iné od neho aj očakávať?“ posmieval sa tretiak.

Paľko, ktorý bol tiež na chodbe, hoci nebol bitkár, sotil tretiaka. Škriepka začala z ničoho nič. Žiaci sa rozdelili – jedni boli na strane Paľka, ktorý bránil svoje umelecké dielo, iní na strane tretiaka posmievača. Kto vie, ako by sa to všetko zakončilo, keby sa na chodbe neobjavila dozorná učiteľka a pohrozila im, že sa tak nepatrí správať.

Na výstave šarkany zostali do konca týždňa. Všeličo za tú dobu videli. Prváčika, ktorý zmeškal do školy, aj psíka, čo sa kto vie skade dostal na chodbu (asi išiel za svojim malým kamarátom až do školy), rozhádzané papieriky vedľa smetného koša. Počuli aj veselý spev štvrtákov, keď na telesnej zvíťazili vo futbale nad susednou triedou.

V piatok učiteľka zobrala šarkanov z výstavy a rozdelila žiakom, aby si ich odniesli domov. „Počas víkendu, až bude duť vietor, priviažte na šarkanov povrázok a choďte ich do záhrady alebo na lúku púšťať,“ povedala učiteľka. Všetky deti sa tešili, že doma ukážu svoje šarkany a ak bude prajné počasie, budú ich púšťať. Najviac sa však tešili samotné šarkany. Konečne sa dostanú von na svieži vzduch a budú lietať. Niekotré boli trochu aj smutné, že sa ich vzájomn=e kamarátenie skončilo a už sa nikdy nestretnú všetkci spolu.

Cez víkend bolo naozaj prajné počasie na púšťanie šarkanov. Vladkovi staršia sestra pomohla priviazať povrázok na šarkana a išli spolu do záhrady. Ferov úsmev žiaril, rumenec na jeho tvári priam sčervenel, očká sa len tak jagali na dennom svetle. Tešil sa, že bude letieť vysoko oblohou. Vladko pomaly uvoľnoval povrázok, o ktorý bol pripevnený šarkan. Vietor sa pohrával s jeho mašličkami. Fero najprv uzrel konáre stromov v záhrade. V korunách hniezdili vtáci. Mama hrdlička rozprestierala svoje krídla, aby chránila svoje mláďatká od čoraz silnejšieho vetra.

„Aká nádhera takto lietať!“ pomyslel si šarkan. Ešte keby som sa oslobodil od povrázka, to by bol zážitok! Kto vie, čo by som všetko zažil tam hore pod oblohou?“

Veď každý má rád slobodu, prečo by to so šarkanom malo byť inak? Kolísal sa sem a tam, vždy vyššie a vyššie, až sa mu v jednej chvíli Vladkovej neopatrnosti podarilo odtrhnúť sa od povrázka.

„Hurááá, sloboda!“ zakričal Fero, ale Vladko ho nepočul od silného vetra a aj výška bola veľká. Smutný pobehával záhradou očakávajúc, že šarkan niekde spadne alebo sa zastaví na konároch stromu. Ale márne.

Fero uháňal oblohou, vždy ďalej a ďalej a už sa nikdy viac neobjavil. Nikto nevie, kam odletel a aký bol jeho osud.

Milý čitateľ! Vyrozprávaj, čo šarkan Fero zažil na svojom voľnom lete. Čo sa prihodilo ostatným šarkanom pri letení a aký bol ich ďalší osud? Určite z toho vznikne nová rozprávka, krajšia než táto, ktorú si práve prečítal.


Ilustroval: Miroslav Čáni