Rozprávky zo sveta - Maďarská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Kde leda bolo, tam leda bolo, bol na svete starý kráľ, ktorý mal palác z alabastru. Krásny, biely bielučičký. Keďže sa bál, aby mu ho niekto nezašpinil, dal pred palác postaviť jedného vojaka, ktorý mal palác strážiť. Vojak ho strážil celú jar, celé leto a jeseň, no v zime sa mu už zunovalo pred palácom postávať. Navyše bolo veľmi chladno a po rozume mu stále chodilo, aký je tento svet nespravodlivý. Chudobný človek musí vonku mrznúť, pokým sa bohatí ohrievajú v teplej izbe a hrubej perine a ani si len nepomyslia, čo sa vonku deje. V tých svojich myšlienkach sa vojak trochu pozabudol a na krásnu, mesiacom osvetlenú alabastrovú stenu napísal:

S peniazmi si vždy poradíš,
bez peňazí – čože urobíš?

Zavčas rána prišli dozorcovia a keď uvideli nápis na stene, hneď odviedli vojaka pred kráľa. Vojak sa priznal a skutočne si myslel, že peniaze sú na tomto svete všetko.

„Tebe ku šťastiu chýbajú iba peniaze?“ pýta sa kráľ.

„Tak je, Vaše veličenstvo,“ odpovie smelo vojak.

„Tak ti ich dám toľko, že ti samy dajú príučku,“ nazlostil sa kráľ a dal vojaka zamurovať do podzemnej komory pod kamenným múrom. Nechal mu iba malé okienko a dobre ho obsypal striebrom a zlatom, aby mal vojak pri sebe všetko, po čom túžil.

Nataša Zimanová

Iste sa pýtate, čo je to za parádu? Opíča u susedov? O čom to hovoria moji rodičia? Ja som opicu videla len v zoologickej záhrade. To je ale paráda!

Závidím susedovmu Paľkovi. On sa teraz má s kým hrať. On je mladší, má svoje hračky, načo mu je ešte aj opíča?! A čo ja? Už som staršia a bábiky mi spinkajú v krabici. Kocky sú rozhádzané kade-tade a ja sa nudím. Chcem mať aj ja svoju opicu. Keď môže mať susedov Paľko, môžem mať aj ja. To je super nápad! Tak, zajtra večer zvestujem rodičom správu, že si aj ja prajem mať takého miláčika.
 
Totiž, ani by som o susedovom prírastku nevedela, ale zhodou okolností som si vypočula rozhovor medzi rodičmi. Viem, že sa nesluší načúvať, keď sa dospelí zhovárajú, ale som v tom celkom nevinne. Keď som sa učila Svet vôkol nás, vyrušil ma smiech rodičov. Smiali sa na celé hrdlo, nedalo sa ďalej pokračovať v učení. Priznám sa, bola som celkom zvedavá. Viem, že zvedavosť škodí kráse, mamka mi to často opakuje. Ale čo sa dá robiť, uši som si pozorne nastražila:

Mária Kotvášová – Jonášová

„Starká!“ rozkričal sa Milan, len čo ráno otvoril oči. „Zbláznim sa tu. Nemám mobil, počítač, káblovskú. Čo tu budem robiť?“

„Budeš mi pomáhať oberať slivky, variť lekvár, lepníky pražiť,“ švitorila starká.

„Neviem oberať ani variť, a ani tvoje lepníky nechcem, jedávam vločky. Čo si ja úbohý počnem? Unudím sa na smrť. Strašné.“

„Na dvore sú zvieratá, môžeš sa s nimi hrať,“ navrhla mu.

„Mačka vytŕča pazúry a psy? Smrdí im z úst.“

„Mám knihy.“

„Čítať? Cez prázdniny?“

Rozprávky zo sveta - Dánska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Kdesi na severnom Fyne žil raz jeden chudobný človek menom Rasmus Bezzemok. Spolu so svojou ženou žili v malej chalúpke a živili sa z políčka, na ktorom pestovali pohánku. Jeden rok pohánka krásne urodila, ale práve keď ju už chceli žať, prišiel víchor a vymietol im všetko zrno.

Neďaleko ich domu bol vysoký vrch, na ktorom žil obor. Ľudia ho vinili zo všetkého zlého, čo ich postihlo, a preto si Rasmus pomyslel, že aj za jeho biedou stojí práve obor. Nuž sa vybral na vrch. Na končiari bol vtlačený kôl, ktorým bolo treba potriasť, ak sa niekto chcel rozprávať s obrom. Rasmus tak aj urobil a vtom obor zreval:

„Kto to trasie mojím kolom?“

„To som ja,“ odpovedal Rasmus. „Víchor mi vymietol všetko zrno z pohánky a určite ho privial sem  k tebe. Nuž som sa chcel opýtať, či by si mi mohol za to dať nejakú náhradu?“

Rozprávky zo sveta - Ruská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Za horami, za dolami, za šírymi morami, proti nebu na zemi, žili rodičia s dcérou Aľonuškou a synom Ivanuškom. Jedného smutného dňa obaja rodičia zomreli a deti, úbohé siroty, pobrali sa do sveta.

Ako tak išli, prišli k rybníku, kde sa páslo stádo kráv. Ivanuška sa chcel napiť vody z rybníka, ale Aľonuška mu povedala, aby nepil, lebo sa premení na teliatko. Ivanuška poslúchol a šli ďalej. Zrazu sa ocitli pri rieke, pri ktorej pobehovali divé kone.

„Sestrička moja, som taký smädný. Napil by som sa z tejto rieky,“ povedal Ivanuška.

„Braček môj, vydrž, kým prídeme k studničke. Ak sa napiješ z tejto vody, premeníš sa na žrebca,“ povedala Aľonuška.

Ivanuška poslúchol. Slnko bolo vysoko, studnička ďaleko, horúčava stúpala a pot sa rinul z čela. A tu na ceste mláka a pri nej kozy. Nevydržal Ivanuška a napil sa z kalnej vody. V tom okamihu sa premenil na kozliatko. Nešťastná a uplakaná sestrička ho priviazala na hodvábnu šnúru a pobrali sa ďalej.

Zoroslav Jesenský

Neviem ako vám, ale Rišovi sa pravidelne stáva, že mu ožívajú predmety a obrázky. Lieta tak po dvore so žltou šiltovkou na hlave, keď odrazu: kvá. Na hlave mu sedí žltá kačica a veselo si kváka.

Alebo ide večer do postele, odloží si huňaté papuče a keď zavrie oči, papuče sa pohnú: už sú z nich dve morské prasiatka, tmolia sa po izbe a všetko očuchávajú.

Tiež v noci sa stáva, že mu na tapetách ožívajú dinosaury, stegosaury, brontosaury, našťastie lozia iba po múroch, ale jasne ich vidieť a počuť, ako sa premávajú, ako im škrípu kĺby, ako sa chlpčia: chŕrr!

Aj v pletenom koši, kde si Rišo uschováva takmer celý svoj zverinec (žaby, hady, krokodíly, sovy, jelene, zebry, kone, delfíny, žirafy, nosorožce, ťavy, pavúky...), to občas zašumí, jasne tam počuť pohyb, šramot, zvuky akými sú: śśś, šššš, húú, hííí, fŕŕ, huaúú…, ale aj tenké kvílenie či piskot. V koši Rišo totiž  má aj biele myši a potkana, tiež bieleho.