lovec na asteroidy

Vytlačiť

Ako vidieť v tme, že je noc?

Zverejnené v Rozprávky

Mária Kotvášová – Jonášová

Ilustroval: Michal Souček„Chlapci, rovno domov!“ prikazovala starká svojmu vnukovi Ivorovi a jeho kamarátovi Oliverovi, keď ich vyprevádzala. Celé popoludnie sa u nej hrali, no blížil sa večer, bolo treba ísť domov.
„Mamy vás čakajú pred domom. Jazdite opatrne a rovno domov. Čoskoro sa zotmie,“ varovala ich.
„Len napomína,“ hundral Ivor. „Veď nejazdíme prvýkrát.“
„No,“ prisvedčil Oliver. Šliapol na pedál, pred križovatkou zastal. Pozrel, ako sa patrí, na jednu stranu, na druhú.
„Vieš, čo je tam vľavo?“ opýtal sa Ivora.
„Neviem.“
„ Ani ja. Nikdy som tam nebol. Ideme?“
„Poďme.“
Odbočili naľavo, trochu šli rovno, potom odbočili napravo.
„Jáj,“ skríkol Ivor, zabrzdil. Zastal. „Pozri, detské ihrisko! Ja som tu nikdy nebol.“
„Ani ja.“
„Všetko peknučké, celučké!“ oduševňovali sa. Bicykle hodili do trávy a hybaj na šmýkačku, hojdačku, preliezačku, trampolínu, lanový mostík. Raz. Druhý raz. Pišťali, vrieskali, vyvádzali. Ani si nevšimli, že deň pomaly utícha, že tma vkročila do parku.
„Pozri tie deti,“ pohoršovala sa babka svojmu dedkovi, keď sa vracali domov z prechádzky. „Lomozia, vreštia. Ako môžu byť tak dlho vonku? Keď sme my boli malí, vedel sa poriadok. Kde majú mamy?“

Vytlačiť

Slnečná žena a žaby

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Austrálska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Ilustrovala: Julijana PavlovićováBolo to dávno, v časoch snenia, keď Zem bola ešte celkom mladá. Rovinu prekrývala tráva a veľa, veľa kríkov žltých, rôznofarebných, s tŕňmi či mäkkými listami, ktorým v tomto svetadiele hovorili buš. Pod kríkmi bol tieň a v ňom sa schovávali zvieratá – kengury, myši, emu, žeriavy, pelikány, kakadu a iné papagáje, ktoré si spolu pekne nažívali. Uprostred roviny ležala vodná hlbočina, ktorá týmto zvieratám dávala vody a mala ich veľmi rada.

Jedného dňa sa privalila búrka a dážď hodil do hlbočiny žubrienky. Tie rástli, rástli, až z nich vyrástli veľké žltozelené žaby. Keďže chceli zavládnuť nad hlbočinou a odohnať od nej všetky zvieratá, začali silno kŕkať, tak cez deň ako i v noci, že sa od toho kŕkania ani spať nedalo. Niektoré zvieratá preto začali hlbočinu opúšťať. Žabám to nestačilo, odplávali na dno hlbočiny a hrabali blato, pokým sa celá voda nezakalila. Blato bolo šťastné, len si tak skákalo od radosti, ale voda, tá bola smutná, lebo všetky zvieratá odvracali od nej nosy. Zvieratá boli nevrlé, vtáky, stromy, kríky tiež. Aj hlbočina bola nevrlá, veď kto by chcel byť špinavý a plný blata? A kto by chcel byť sám? Avšak hlbočina zostala sama, všetci od nej odchádzali. Zostali iba žaby, ktoré sa tešili, že všetkých odohnali.

Vytlačiť

Tri pomaranče

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Talianska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková-Bagľašová


Ilustroval: Miroslav ČániŽili raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali všetkého na tomto svete, iba deti nemohli mať. Raz kráľ povedal:

„Ak sa nám narodí syn, postavím uprostred mesta krásnu fontánu, z ktorej bude pre ľudí presne sedem rokov tiecť sladké víno.“

Kráľovná sa pridala: „A ja by som hneď vedľa nej dala postaviť fontánu, z ktorej bude tiecť chutný olivový olej. Všetci, ktorí si z neho prídu nabrať, budú požehnávať nášho syna.“

Onedlho sa im narodil syn. Fontány čoskoro skrášľovali ich kráľovské mesto a boli na úžitok všetkým občanom.

Keď mal princ sedem rokov, z fontán začalo ubúdať aj víno, aj olivový olej. Jedna starenka si  priniesla krčahy a zbierala do nich posledné kvapky. Keď boli krčahy plné, začulo sa silné –prásk! – a krčahy sa rozbili. Víno aj olej vytiekli. To všetko preto, lebo sa princ hral s gumipuškou a nechtiac trafil starenkine nádoby. Starenka sa nahnevala a takto ho prekliala:

Vytlačiť

Studená návšteva

Zverejnené v Rozprávky

Mária Ďuríčková

Ilustroval: Miroslav ČániMinulú stredu prišla do triedy Zima. Ln tak mne nič, tebe nič, možno zo zvedavosti, možno zablúdila, kto ju tam vie. Stala si pred lavice a spytuje sa:

- Deti, poznáte ma? – Ty si Zima, - vravia deti a dúchajú si na prsty.

- Ste bystré deti, také ja rada, - vraví Zima. – A keď je tak, nuž sa spolu zabavíme, či chcete?

- Chceme, chceme! – kričia deti a drkocú zubami.

Dýchla Zima na luster, a tu z neho začal rásť cencúľ, dlhý, dlhočizný, až po samú zem. Odlomila Zima z cencúľa, dala Paľkovi a Katke. Odlomila druhý raz, dala Žofke a Betke. Odlomila a dala, odlomila a dala, všetci dostali po kúsku. Cencúľ bol studený, až na zuby oziabalo, ale sladký ako s medom.

Vytlačiť

Andrej superhrdina

Zverejnené v Rozprávky

Miroslav Gašpar

 Ilustroval: Miroslav ČániMalý Andrej mal radosť z každej maličkosti. Možno pravé preto, že bol taký maličký, aká je aj samá maličkosť. Mal iba sedem rokov a práve v tú jeseň sa stal prvákom. Bol spomedzi všetkých spolužiakov najnižší, ale preto úprimným a dobrým kamarátom. Keď Zdenko celkom náhodou prepichol loptu, pomohol mu ju zalepiť. Keď sa Mirkovi pokazilo obľúbené autíčko, pokúsil sa ho s ním opraviť. Síce to  im nevyšlo, ale aspoň sa pousilovali. Taký bol Andrej.

A bol aj celkom dobrým žiakom. Zo slovenčiny sa naučil už takmer všetky písmená a z matematiky už vedel sčitovať a odčitovať do desať.

Rodičia, sestrička a starí rodičia ho mali veľmi radi. Aj on miloval svoju rodinu, ale nesmierne rád mal aj počítač a hranie videohier. Jedného dňa si Andrej poprial niečo nezvyčajné a nekaždodenné: chcel sa stať hrdinom z obľúbenej videohry.

Vytlačiť

Mard a Namard

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Afganská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková-Bagľašová

Ilustroval: Vladimír ValihoraIšiel raz jeden človek cestou-necestou. Okolo ani živej duše. Iba z diaľky bolo počuť krásny blížiaci sa spev. Bol to jazdec na koni menom Mard.

„Kto si?“ pýta sa ho pocestný.
„Som Mard,“ povedal jazdec.
„Ak si ty Mard, ja som Namard.“

V ich reči totiž Mard znamenalo pravda a Namard lož. Mard sa na tejto odpovedi zasmial a ponúkol Namardovi svojho koňa, lebo videl, že pocestný je už unavený a pred nimi bola ešte dlhá cesta. Namard vysadol na koňa, zlomyseľne sa usmial a hió do dediny. Zrazu nebolo o ňom ani chýru ani slychu. Nechal Marda samého uprostred pustej cesty, v tme a hustej hmle.

Nešťastný a vystrašený Mard hľadal vhodné miesto, kde by sa ukryl a trošku zohrial. Vošiel do jednej jaskyne a tu sa schúlil do klbka. Jeho slabý spánok prerušil strašný rev, ktorý sa blížil k jaskyni.

Vytlačiť

Rád chodím do školy

Zverejnené v Rozprávky

Tomáš Čelovský

Ilustroval: Miroslav ČániDo školy chodím necelé dva mesiace a už ma to poriadne nudí. Čítať som vedel už predtým, písať som sa naučil. Čo teda robiť, kým sa to naučia aj ostatní? Trochu sa tvárim, že píšem, a trochu viac čítam pod lavicou. V pondelok som tak čítal Asterixa, v utorok Malého princa, v stredu Kráľovské rozprávky. Vo štvrtok som vyhľadal Milana, štvrtáka, ktorý práve fajčil za záchodom. „Milan, pomôž mi! Prezraď, ako si to dotiahol po štvrtú?“
Milan vyfúkol, potiahol, vyfúkol a povedal:

„Musíš sa zaľúbiť. tak sa to už dá vydržať.“

„A ako sa to robí?“ opýtal som sa.

„Takto,“ povedal Milan a vyrozprával mi, ako sa treba zaľúbiť.

Dnes je piatok a ja sám seba nepoznám. Stala sa zo mňa biela vrana. Už nepatrím medzi tých, ktorí do školy chodia ako k zubárovi. Som totiž zaľúbený! Najprv som sa zaľúbil do spolužiačky Heleny, potom do našej pani učiteľky a nakoniec do školskej kuchárky. Zamilovaný som ešte do jedného dievčaťa, ale kto je, radšej nepoviem, lebo ona už frajera má.