lovec na asteroidy

Vytlačiť

Ako vzniklo leto

Zverejnené v Rozprávky

Indiánsku rozprávku prerozprávala
Katarína Mosnáková-Bagľašová

Ilustrovala: Jana NovákováNa úpätí jedného snehom obsypaného vrchu sa rozprestierala dedinka s niekoľkými kolibami. V kolibe bolo celý rok veľmi chladno a preto si ľudia nemohli vypestovať obilniny, zeleninu a ovocie. Živili sa predovšetkým divinou, ktorú si sami ulovili. Len medvede nikdy nelovili, lebo to boli veľmi múdre zvieratá, ktoré svojimi radami pomáhali ľuďom.

Jedného dňa v dedine zomreli muž a žena, ktorí po sebe nechali päť detí: mladú dievku, troch synov a štvorročné dieťa, chlapča. Keď dieťatko videlo, že zostalo bez rodičov, začalo plakať a stále sa vypytovalo najstaršej sestry, kde sú ich rodičia. Sestra mu vysvetlila:

„V našej dedine je veľmi chladno. Keď niekto zomrie, je mu ešte chladnejšie ako nám. My sa zohrejeme tak, že sa hráme, hýbeme, pracujeme a chytáme zverinu. Mŕtvych musíme zahaliť do brezovej kôry tak, aby im ani jeden vlások nebolo vidno a aby im sneh a vietor neublížili. Aj naši rodičia sú teraz zavinutí do brezovej kôry,“ povedala dievčina.

Vytlačiť

Francúzsky kocúr

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrovala: Jana NovákováMali sme kocúra.
Čierneho, so zelenými očami. Však to poznáte.
Volali sme ho Peter. Presnejšie – Péro.
A všetko bola ako treba. Každý si žil po svojom a nikto sa nikomu do života príliš  neplietol.
Jedného dňa, bolo leto, zavítala k nám návšteva.
Z Francúzska.
Naša Aninka s Lorranom, jej francúzskym manželom.
Aj k nám boli milí, ale  Péru si  obľúbili najviac.
Videli v ňom niečo zvláštne, niečo čo sme mi, domáci, vôbec nevideli.
Niečo, čo v kocúrovi vidia iba tí, ktorí kocúra doma nemajú.
A tak ho hladkali.
A tak ho škrabkali.
A tak zo spoločného taniera pekne papkali.

Vytlačiť

Rozprávka o zvonci

Zverejnené v Rozprávky

Libuša Friedová

Ilustroval: Miroslav ČániSo školským zvoncom sa 30. júna stane zvláštna vec. Oblečie si prázdninové tričko, narastú mu krídla a odštartuje na prázdniny k rodine. Najprv za bratancom zvoncom, ktorý slúži u ovce Belice.
- Čierny baran je najväčší bitkár, - vycengá mu bratanec novinu.
Neskôr školský zvonec zaletí do hračkárstva.
- Ahoj, - zacilingá sestrička hrkálka. – Včera prišli nové hračky.
Školský zvonec to veľmi zaujíma, lebo do školy sa hračky nosiť nesmú. Z hračkárstva odcestuje školský zvonec na dunajskú loď. Na korme tam pracuje jeho dedko zvon-liatovec. Je to múdry zvon, ktorý vie všeličo. Aj to, že voda v mori je rovnako mokrá ako v Dunaji. Napokon pristane školský zvonec v lese pod dubom, kde každoročne rozkvitne jeho prapraprastrýko lilavý zvonec, ináč lesný básnik. Od rána do večera cinká iba vo veršoch a jeho najlepšia báseň znie:
- Lilavé je lilavé, to aj víla Lila vie.
Školský zvonec všade počúva a drží jazyk za zubami. Nikde nezacengá ani najtichšie cink. Vie, že musí dva mesiace čušať. Keby zacengal i to najmenšie „c“, bolo by po prázdninách!


Ilustroval: Miroslav Čáni

Vytlačiť

Bez babky k moru nepôjdem!

Zverejnené v Rozprávky

Martina Bartošová

Bez babky k moru nepôjdemLen čo som otvorila vchodové dvere a tresla o zem školskú tašku, ozval sa z kuchyne mobil. Pribehla som k nemu. Ockov! Je možné, že ho nemá pri sebe?! Ozaj, čudné...
„Haló?“ ozvem sa trochu neisto.
„Čau, zlatko,“ počujem z druhej strany nadšený a pritom veľmi známy hlas. „Chcem ti oznámiť krásnu správu. No... akurát mi do kancelárie vchádza klientka. Musím... Prepáč... Zostaň na linke.“
Zo slúchadla sa ozývali všelijaké nezrozumiteľné zvuky. Práve, keď som chcela spojenie prerušiť, hlas sa ozval zase:
„Lukáš, si tu?“
„Mami, si to ty?“ vybuchlo zo mňa.
„Marcelka?! A... ocko? Kde je?“
„Neviem. Nechal mobil na stole...“
„Čudné... No čo už, dobre... Počúvaj, nemám veľa času.... Keď ho nájdeš, povedz mu, že dovolenku som predsa objednala cez tú cestovnú agentúru Karibik. Pôjdeme do Grécka 15. júla... Nezabudneš mu to povedať?“

Vytlačiť

MOST

Zverejnené v Rozprávky

Dušan Dušek

Ilustroval: Miroslav ČániBol som na prechádzke v lese. A zmokol som do poslednej nitky. Domov som to mal ďaleko. Oveľa bližšie som to mal ku kamarátovi Lacovi. Zazvonil som. Otvorila mi Lacova žena – a hneď za ňou pribehol ich syn Mišo.

- Fíha! – zakričal. – Ale si zmokol!

Nato Mišo so závisťou povedal:
- To by som aj ja chcel!

Dali mi teplý čaj a môj kamarát mi požičal suchú košeľu. Kým sme čaj vypili, prestalo pršať a vykuklo slnko. Z balkóna do izby vbehol Mišo.

- Nad lesom je krásny most! – zakričal. Rýchlo všetci za mnou! To ste ešte nevideli!

Laco mu na balkóne povedal:
- Je to most-dúha.
- Dúha? – radoval sa Mišo.

Vytlačiť

Slnečnicové semiačka

Zverejnené v Rozprávky

Pavel Grňa

Ilustrovala: Jana NovákováĎurko doniesol do školy slnečnicové semiačka. Semiačka boli dobre vypečené, chutné. Nechcel ich lúskať v triede, ale semiačka boli také chutné, a keď vložil ruku do vrecka, zakaždým čo len jedno samo sa mu vtislo medzi prsty a potom i do úst.

Pravda, nikto to nesmel vidieť. Ani pani učiteľka, ktorá sedela za stolom, ani Paľko, ktorý sedel v lavici vedľa neho.

Paľko to predsa zbadal. I on by si tak z tých semiačok zalúskal. Aspoň dve-tri. Myslel si, že poprosí Ďurka, aby mu z nich dal, už sa bol i k nemu nahol, už cítil i chuť vypečených semiačok, ale... „Nie teraz, počkám prestávku,“ pomyslel si.

Sledoval svoj ukazovák, a ukazovák sledoval riadok písmen, čiernych ako dobre vypečené slnečnicové semiačka. Marka čítala pomaly a ťahavo.

Vytlačiť

Bláznivé cestovanie

Zverejnené v Rozprávky

Krista Bendová

Ilustrovala: Diana VigašováBolo raz jedno NIČ. Nijako nevyzeralo, pretože nemalo nijaké telo. Bolo to naozajstné veľké NIČ. To NIČ si raz rozmyslelo, že sa vydá na cestu okolo sveta. Sadlo si do auta vedľa šoféra a odviezlo sa s ním asi dvesto kilometrov. Šofér celkom NIČ nezbadal. Ako by aj mohol zbadať NIČ? Potom zoskočilo z auta, nastúpilo na električku, ale lístok si nekúpilo. Načo by si NIČ kupovalo lístok? Platiť musia len cestujúci nad šesť rokov, nie nijaké NIČ.

Keď električka zastala na hlavnej stanici, nastúpilo NIČ do medzinárodného expresu a sadlo si jednej panej na klobúk. Pani celou cestou nariekala:
 
- Keby ste len vedeli, koľko starostí mám na svojej úbohej hlave!

Príbuzní ju utešovali:

- To nič, to ti onedlho spadne z hlavy, - a ani nevedeli, akú mali pravdu.
 
NIČ naozaj spadlo tej panej z hlavy a v najbližšom prístave nastúpilo na zaoceánsky parník. Parník sa cestou potopil, všetci zahynuli, ale NIČ nezahynulo.