Ako vidieť v tme, že je noc?
Mária Kotvášová – Jonášová
„Chlapci, rovno domov!“ prikazovala starká svojmu vnukovi Ivorovi a jeho kamarátovi Oliverovi, keď ich vyprevádzala. Celé popoludnie sa u nej hrali, no blížil sa večer, bolo treba ísť domov.
„Mamy vás čakajú pred domom. Jazdite opatrne a rovno domov. Čoskoro sa zotmie,“ varovala ich.
„Len napomína,“ hundral Ivor. „Veď nejazdíme prvýkrát.“
„No,“ prisvedčil Oliver. Šliapol na pedál, pred križovatkou zastal. Pozrel, ako sa patrí, na jednu stranu, na druhú.
„Vieš, čo je tam vľavo?“ opýtal sa Ivora.
„Neviem.“
„ Ani ja. Nikdy som tam nebol. Ideme?“
„Poďme.“
Odbočili naľavo, trochu šli rovno, potom odbočili napravo.
„Jáj,“ skríkol Ivor, zabrzdil. Zastal. „Pozri, detské ihrisko! Ja som tu nikdy nebol.“
„Ani ja.“
„Všetko peknučké, celučké!“ oduševňovali sa. Bicykle hodili do trávy a hybaj na šmýkačku, hojdačku, preliezačku, trampolínu, lanový mostík. Raz. Druhý raz. Pišťali, vrieskali, vyvádzali. Ani si nevšimli, že deň pomaly utícha, že tma vkročila do parku.
„Pozri tie deti,“ pohoršovala sa babka svojmu dedkovi, keď sa vracali domov z prechádzky. „Lomozia, vreštia. Ako môžu byť tak dlho vonku? Keď sme my boli malí, vedel sa poriadok. Kde majú mamy?“