lovec na asteroidy

Vytlačiť

Dáždnik, čo sa dažďa bál

Zverejnené v Básne

Ján Valenta

Ilustrovala: Diana VigašováStojí dáždnik pri okienku
a so strachom cez sklo kuká,
neberte ma na dážď prosím
veď tam zmoknem, smutne fňuká.

Nebojže sa nemaj strachu,
iba vzdýchni si zhlboka,
čo po daždi, nech len prší,
maš kabát čo nepremoká.

Rozmýšľa ten dáždnik stále,
nejak mu to nejde k vôli,
tie kvapky, čo z neba padnú,
iste že to strašne bolí.

Ale kdeže bojko malý,
nebolí to, buď si istý
a k tomu ešte máš výhodu,
od dažďa si stále čistý.

Podľa dažďa aj meno nosíš,
na toto dbaj si zvlášť,
máš úlohu všetkých chrániť,
čo nenosia pršiplášť.

Vytlačiť

Naháňačka s papučami

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Miroslav ČániNaozaj neviem, čo je to s tými detskými papučami. Akoby boli živé. Stále sú v pohybe, stále sa skrývajú, stále od našich chlapcov bočia. Raz sú tu, potom hneď tam, raz na schodoch pred vchodom, potom zasa na opačnej strane, na terase. Zalezú do psej búdy, potom do kúpelne, hneď nato pod koberec, neraz i do kvetináča s palmou. A nedržia sa spolu, v páre, to nie, pohybujú sa a skrývajú samostatne, každá sólo. Ľavá je napríklad na poschodí v detskej, kým pravá vykúka spoza chladničky, v kuchyni na prízemí. Jednu, pásikavú, našiel som včera dokonca vo vlastnej papuči. Učupila sa tam, schúlila, ani muk.

- Chlapci, kde máte papuče? Nebehajte sa bosí!

- Chalani, obujte sa, prechladnete!

Takto ich napomíname každý deň, mamina a ja, nespočetne krát každý deň. A naši chlapci sú slušní, zodpovední, dávajú si pozor na zdravie. Oni sa obuť chcú. Len keby tie papuče sedeli na mieste a nepobehovali kade-tade po celom dome a neskrývali sa.

Vytlačiť

Chameleón

Zverejnené v Čaroslovník

Ján Žolnaj

ChameleónMišo sa, celkom náhodou, dočítal v učebnici biológie, že na svete sú aj také zvieratká, ktoré sa volajú – chameleóni.

Poznáte chameleónov? Sú to záhadné potvory – jaštery pôvodom z Afriky, majú veľkosť 15 cm a môžu meniť farbu svojej kože.

Stále, keď sa ocitnú v nebezpečnej situácii, farbou kože sa prispôsobia okoliu, až sa zdajú byť neviditeľnými. Zázračisko. Opravdivá mágia!

Majú dlhokánsky jazyk, ktorý je niekedy dlhší ako ich telo. Fíííha, skorože ako susedka Katka, keď klebetí v škole.

Svetoznámy španielsky maliar Pablo Picasso, ovplynený práve chameleónmi, vyhútal, no predstavte si – neviditeľného človeka! Ha!

Vytlačiť

Tajomstvo za domom

Zverejnené v Básne

Mária Vršková

Ilustroval: Vladimír ValihoraHanbil som sa prenáramne
(výsledok, ten nebol na mne),
keď som pozval peknú Ninu,
aby prišla zajtra k nám,
že ja čosi nové mám.
(Pošepkám vám: t _ _ _ _ _ _ _ nu!)

Prekvapene vyzvedala
(pri tom krásne oči mala!),
nech jej poviem, čo mám teda –
psíka? Knihu? Či hru snáď?
Jej som nechcel pošepkať.
(Láska je fakt veľká veda...)

Premýšľajúc bola ticho
(ja somár som vtedy kýchol),
pokrčila trochu čelo,
vraj pozvanie záhadné
iste rýchlo uhádne.

Vytlačiť

Blamáž

Zverejnené v Rozprávky

Aneta Lomenová

Ilustroval: Miroslav ČániV škole sme sa učili narábať s počítačom. Nešlo o Microsoft Office, Excel či dievčenské vykresľovacie PowerPoint. Pani učiteľka slovenčiny nás dovliekla do počítačovej učebne a donútila nás písať básne vo Word documents. Áno, niektorých veru musela priam tlačiť do práce.

Išlo jej vraj o to, aby sme sa naučili písať na počítačovej klávesnici. Ale ja som presvedčený, že nás nechala písať na počítači preto, lebo niektoré rukopisy nevedela rozlúštiť. Vesna, najkrajšie dievča v triede, sa len usmievala do svojho počítača, chichúňala sa so svojou spolusediacou Zuzkou a neustále si niečo písala. Akoby celý život čakala na túto chvíľu. Ona vždy všetko dokáže urobiť. Nešlo mi do hlavy, prečo musím robiť dievčenské úlohy? Prečo dievčence nikdy nehrajú futbal alebo Counter Strike Flash?

Vytlačiť

O sirote, čo s čertmi tancovala

Zverejnené v Rozprávky

Katarína Mosnáková - Bagľášová

Ilustrovala: Diana Vigašová"Kedysi sa počas zimných večerov pri teplej sedliackej peci čítali deťom príbehy z Biblie, rozprávali povesti či rozprávky. Jednu takú rozprávku nám v Aradáči vyrozprával 80-ročný apka Adam Kokavský."

Kde bolo, tam bolo, žili raz muž a žena, ktorým sa narodila dcérka Anka. Rodinka to bola veselá, až jedného dňa matka zomrela. Po čase sa otec rozhodol, že si zoberie novú ženu. A tak do ich domu prišla macocha so svojou dcérou Zuzkou.

Macocha Anku nikdy neprijala za svoju. Správala sa k nej ako k slúžke, až raz povedala mužovi, že Anku v dome už nepotrebujú: „Nech ide slúžiť!“ povedala a prikázala Anke, aby sa nachystala na cestu.

Otec sa obrátil k macoche: „Priprav Anke aspoň kapsu s jedlom.“ Macocha poslúchla a povedala, že jej zbalila kus slaninky, klobásky a chlieb a vraj už môže z domu odísť.

Anka zobrala kapsu a voľky-nevoľky sa pobrala z domu preč. Išla horou a hľadala niekoho, u koho by mohla slúžiť. Keď sa už zotmelo, prišla na kraj hory, ale nikoho nenašla. Sadla si na jeden kameň a taká unavená si rozbalila kapsu s jedlom, ktorú jej macocha nachystala. Lenže v kapse bol namiesto slaninky kus tehly, namiesto klobásky šúľok a namiesto chleba kus kameňa.

Vytlačiť

AUTÍČKO alebo Za chyby sa platí

Zverejnené v Rozprávky

Mária Vršková

Ilustroval: Miroslav ČániPo zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko:

– Daj mi ho, zobral som si to auto prvý, – kričí Ivan.

– Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,– nedá sa Zoro.


– Daj mi auto, lebo uvidíš! – vyhráža sa silnejší Ivan.

– Čo uvidím, ty šašo?

Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať! Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky.