lovec na asteroidy

Vytlačiť

Rád chodím do školy

Zverejnené v Rozprávky

Tomáš Čelovský

Ilustroval: Miroslav ČániDo školy chodím necelé dva mesiace a už ma to poriadne nudí. Čítať som vedel už predtým, písať som sa naučil. Čo teda robiť, kým sa to naučia aj ostatní? Trochu sa tvárim, že píšem, a trochu viac čítam pod lavicou. V pondelok som tak čítal Asterixa, v utorok Malého princa, v stredu Kráľovské rozprávky. Vo štvrtok som vyhľadal Milana, štvrtáka, ktorý práve fajčil za záchodom. „Milan, pomôž mi! Prezraď, ako si to dotiahol po štvrtú?“
Milan vyfúkol, potiahol, vyfúkol a povedal:

„Musíš sa zaľúbiť. tak sa to už dá vydržať.“

„A ako sa to robí?“ opýtal som sa.

„Takto,“ povedal Milan a vyrozprával mi, ako sa treba zaľúbiť.

Dnes je piatok a ja sám seba nepoznám. Stala sa zo mňa biela vrana. Už nepatrím medzi tých, ktorí do školy chodia ako k zubárovi. Som totiž zaľúbený! Najprv som sa zaľúbil do spolužiačky Heleny, potom do našej pani učiteľky a nakoniec do školskej kuchárky. Zamilovaný som ešte do jedného dievčaťa, ale kto je, radšej nepoviem, lebo ona už frajera má.

Vytlačiť

JEŽ

Zverejnené v Básne

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Vladimír ValihoraVečer sedím v záhrade
v povznesenej nálade.

Pozorujem mušky, vtáčky,
aj dve naše lesklé vážky.

Keď už Slnko zapadne,
prídu javy záhadné.

Vyleteli netopiere,   
sova tiahne v tomto smere.

No a potom: niečo fučí!
Z neho chumáč tŕňov trčí!

Azda to už vieš:
tam v húštine ide jež.

Fučká, čuchá, robí – hryz!
jeho večera je hmyz.
Chová sa bez veľa slov:
je postrach pre slimákov.

Vytlačiť

Starkého vnučka

Zverejnené v Rozprávky

Milina Čiliaková

Ilustrovala: Jana NovákováK starým rodičom som chodievala veľmi rada. Nie preto, že by nejako vynikali nad všetkými starými rodičmi na planéte, skôr som sa na nich tešila, lebo sme tvorili tím a všetko sme robili spolu.

Starký a starká pracovali na poli a doma mali svoju malú zoologickú domácu záhradu. Brechaním všetkých vítal Dunčo, ktorý mal na dvore dve kamarátky. Aj keď to boli mačky, predsa sa všetci priatelili – najmä v noci, keď svojimi telami tvorili teplú perinu.

Garáž mali na starosti kuriatka, ktoré v klietkach svojimi hlasmi komponovali vždy nové melódie. Najvyššie tóny dosiahli vtedy, keď vedľa nich niekto prešiel – najmä ja, keď som ich zo srandy strašila. Vtedy vedeli skákať po klietkach ako kengury. Kuriatka, keď boli maličké, bývali v škatuli pod žiarovkou, aby im bolo teplučko.

Vytlačiť

O koníkovi, ktorý rád čítal knihy

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrovala: Julijana PavlovićováNa lúke pri lese žila si voľne skupina koní. Mladé, staršie, čierne, hrdzavé, biele, strakaté, dievčatá a chlapci...  Kým sa staršie pokojne pásli, mláďatá ako mláďatá – vystrájali, preháňali sa po lúke, vyskakovali a vykrikovali:
- Íhaha-hááá! Iha-ha-ha-hááá!

Len jeden hnedý koník sedel furt pod stromom, na nose okulire a v rukách – kniha.
Raz jedna, potom druhá, a stále ďalšia a ďalšia. Čítal a čítal. Občas sa síce pohral s kamarátmi, prevetral sa, zaklusal si, ale potom, kým sa iní nečinne vyvaľovali v tráve, on zasa bežal pod strom, do svojej čítárne.

Raz sa mladé koníky dohodli, že usporiadajú preteky lesom. Určili si štart, dráhu a cieľ, tu na lúke.

Vytlačiť

Nasilnejší

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta – Japonská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková - Bagľašová

Ilustroval: Miroslav ČániĎaleko preďaleko, kde na celom svete noc ako prvá prehráva s ránom boj, leží krajina Japonsko. Voláme ju ešte aj krajinou vychádzajúceho slnka. Práve tam kedysi dávno žil kamenár Kusujama. Bol to dobrý remeselník, ktorý si vedel zarobiť na živobytie, ale aj tak bol nespokojný a stále chcel mať viac.

„Najslabšie stvorenie na svete je človek,“ pomyslel si Kusujama. „Chcel by som byť bohatým pánom. Ten je viac ako kamenár a nadovšetko sa mu klania celý svet.“

Len čo to dopovedal, už sa aj premenil na boháča v parádnom trblietajúcom rúchu - kimone. Sluhovia mu prinášali čaj, ovievali ho vejárom a pri každom stretnutí sa mu hlboko poklonili. Len kvety akoby si ho nevšímali. Svoje hlávky skláňali iba pred horúcim slnkom.

„Už nechcem byť boháčom,“ povedal Kusujama. „Chcem byť slnkom, pred ktorým sa i kvety skláňajú.“

A stalo sa. Kusujama-slnko sa po nebi prechádzal ako pán. Pozrel na zem a zlomyseľne sa zasmial: „Hahahaha, teraz už nikto nie je silnejší odo mňa! Všetkých, čo žijú na zemi, môžem spáliť svojimi lúčmi.“

„Mýliš sa, Kusujama,“ ozval sa veľký čierny oblak a rozšíril sa pod slnkom. Kusujama – slnko cez oblak nevidel na zem a svojimi lúčmi nemohol ten oblak preraziť.

Vytlačiť

Ľan

Zverejnené v Čaroslovník

Ján Žolnaj

Čaroslovník - ĽanMišo sa rozhodol stať sa umelcom. Svetoznámym maliarom. No to nie preto, že rád maľuje. Ani náhodou. Raz v kuchyni si za maľbu na stene zaslúžil odchod do kúta a odvtedy sa umením viac vôbec nezaoberal.

Tentoraz je však priam prinútený stať sa umelcom.

Triedna učiteľka rozkázala všetkým žiakom za domácu úlohu namaľovať obraz. Najkrajší vraj bude vystavený v triede počas celého roka. Nemohol si predsa dovoliť, aby Paľo zvítazil a potom sa celý rok pozerať na jeho čarbanicu! To by bola katastrofa! Preto sa musel stať virtuózom štetca a namaľovať úplne dokonalý obraz!

Aby to dokázal, najprv bolo treba pohľadať správny štetec. Nepochybne ten, ktorým sa mama líči. Ten si na umenie už zvykol. Potom farbu. Tá, ktorou ho nahnali pretrieť vlastné veľdielo v kuchyni, tá je výborná. Ďalej, maliarske plátno... Tu sa už vyskytol problém. Také plátno je zvyčajne ľanové. Kde to vysnoriť?

Vytlačiť

Ročné obdobia

Zverejnené v Rozprávky

Miroslav Gašpar 

Ilustroval: Miroslav ČániMalý Ferko rád chodieval k starým rodičom. Bývali na druhom konci dediny v malej chalupe. Keď ho mama a ocko k babke a dedkovi priviedli, najčastejšie u nich zostával celý deň. Z toho mal nesmiernu radosť tak Ferko, ako aj starí rodičia.

Chlapec u babky a dedka rád trávil čas, lebo mu babkine jedlá veľmi chutili – nikto nevedel uvariť takú dobrú šošovicovú polievku alebo takú chutnú paradajkovú omáčku, či pripraviť takú chutnú pečienku ako babka.

A dedko – ten zas vedel veľmi veľa zaujímavých rozprávok. S vnúčikom veľa času trávili na povale, kde mali staré náradie, ktoré sa v minulosti používalo. Ferko sa pýtal a dedko odpovedal. O každom predmete vedel porozprávať zaujímavý príbeh. Na povale boli aj staré knihy a učebnice, z ktorých sa učili ešte ocko a strýko. Ferko ich rád čítal a predstavoval si ocka ako žiaka.