lovec na asteroidy

Vytlačiť

Rozprávka o opiciach

Zverejnené v Rozprávky

Dušan Radović

Ilustroval: Miroslav ČániVoľakeky opice vôbec nemali chvosty.
Mali chvosty, lenže to neboli chvosty, ale ozajstné, naozajstné dáždniky. Pestré, krásne, čo sa otvárajú i zatvárajú.

Keď prší, všetky zvieratká moknú, iba opice roztvoria svoje dáždniky a suché pod nimi čušia. Keď páli slnko, opice driemu v chládku, ukryté pod tými istými dáždnikmi.

Bolo im veľmi dobre. Každá opica mala jeden malý dáždnik.
Ale pretože opice žili v lesoch a pretože v lesoch je veľa stromov a pretože zo stromu vyrastá množstvo konárov a pretože opice po konároch stále skáču – dáždniky sa im stále trhali. Nikdy nemohli byť pekné a nové.

Vytlačiť

Na zimnú nôtu

Zverejnené v Básne

Miroslav Demák

Ilustroval: Vladimír ValihoraNádcha
nadchla lekára

Nádcha
Nadchla
lekára,
káže
ústa
otvárať.
Tak si
hundre:
“Tisíc striel!
Nič som
krajšie
nevidel.

Bál
Sypali sa
chladné hviezdy,
pri okne som stál.
Z nich si víly
šaty šili
na svoj prvý
bál.

Vytlačiť

O pánovi a vyslúžilcovi

Zverejnené v Rozprávky

Oldřich Sirovátka

Ilustrovala: Marija KovačevićováRaz udreli také mrazy, že rieky zamŕzali až na dno a vtáci padali zamrznutí zo stromov na zem.

V tom čase išiel jeden pán gróf na saniach do mesta a cestou stretol satrého vyslúžilého vojaka. Pán rozkázal kočišovi zastaviť a pýtal sa vyslúžilca:

- Ako to, že ty máš na sebe šaty samá diera, samá záplata a pekne si vykračuješ, a ja mám vlčie kožuchy a baranicu, a ešte sa trasiem od zimy?

Starý vyslúžilec odvetil:

- Milosťpán, to je vari preto, že do mojich šiat zima jednou dierou vletí a druhou vyletí von. Ale keď vám raz vlezie pod kožuch, nemá kde vyjsť a zostane vám na tele.

Vytlačiť

Snehuliaci

Zverejnené v Básne

Martina Dobríková

Ilustrovala: Zuzana KrutáSníva biela krajina,
že sneží aj z komína,
snehuliakov celé more
vylialo sa z neba dole.
Nad ránom ich dlhý rad
pred domčekmi bude stáť.

Zmizli, hrnce, celá sada,
aj tak na nich len prech sadal.
Zrazu chýba aj pár metiel.
Ako teraz smetie zmetiem?

Pozriem vonku spoza dverí,
pretriem oči, nechcem veriť –
snehuliaci si obliekli
hrnce, šály, dlhé metly.
Každý z nich má čierne zuby,
uhlíkmi sa na mňa zubí.

Vytlačiť

Ako privolať sneh?

Zverejnené v Rozprávky

Martina Bartošová

Ako privolať sneh?Keď som sa na hodine zemepisu potichu opýtal spolužiaka Gabriela, ktoré ročné obdobie má najradšej, jeho odpoveď ma zarazila.

Dlaňou som sa udrel po čele a prevrátil som oči: „Čože?“ Jeho tvár sa zamračila a cez zuby mi odbrúsil: „No proste je – seň!“ Pani učiteľka na nás prísne pozrela. Mali sme však šťastie, lebo práve zazvonil zvonček.

„Prečo jeseň?“ pomyslel som si. „Veď ja sa na jeseň vôbec neteším! V jeseni sa začína škola. So školou sa začínajú problémy. Matika, fyzika, chémia, diktát, uf... Ako sa mu môže páčiť jeseň?!“

Zrazu mi napadla vynikajúca myšlienka. Privolám k nám sneh, aby sa jeseň čím skôr skončila! Sesternica Anna písala na facebooku, že v Bratislave už sneží. Tak prečo by nesnežilo aj u nás?

Vytlačiť

Flegmatik

Zverejnené v Čaroslovník

Ján Žolnaj

Flegmatik

Flegmatik je ľahostajný človek. Nevšímavý. Nič neberie príliš vážne, dokonca ani seba samého. Načo?

Taký človek na každú situáciu reaguje nedbalo:

– Prišiel koniec sveta? Pf... No a? Veď sa nič nedeje...

Ondro je flegmatik. Mišovi to lezie na nervy! Nie preto, že Ondro je ľahostajný, ale iba preto, že Mišo flegmatik nie je. Mišo je cholerik – výbušný typ, ktorý sa rýchlo nahnevá.

– Prišiel koniec sveta? Prečo mi o tom nikto nič nepovedal?

Paľo je sangvinik. Človek, ktorý na všetko reaguje primerane. Na slabé podnety reaguje slabo, na silné silno.

– Prišiel koniec sveta? Čo budeme robiť?

Vytlačiť

Nočná návšteva

Zverejnené v Rozprávky

Alois Mikulka

Ilustroval: Miroslav ČániMinulú noc pristál u susedov na dvore lietajúci tanier.

Vystúpili z neho dvaja čudesní chlapíci s trúbkovými ušami aj nosom, opatrne sa porozhliadali, schytili búdu so spiacim Dunčom, naložili ju do lietajúceho taniera, a skôr ako sa kto nazdal, boli fuč!

Neuplynula však ani hodina a lietajúci tanier znova pristál u susedov na dvore, z dvierok vyletel Dunčo a za ním sa vykotúľala jeho búda.

Potom sa vysunuli skladacie schodíky a po nich vybehol jeden z vesmírnych chlapíkov, ustavične si škriabal všetky trúbky a pritom rapotal: -  Ty si jeden škaredý pozemšťan! Zamoril si celú našu vesmírnu loď tými malými zúrivými hryzošmi, čo máš v kožuchu. Čert ťa nám bol dlžen! – A odpľul si z maličkého reproduktora, nastúpil a lietajúci tanier znova odletel.

Rozospatý Dunčo za ním  ešte chvíľu zízal, potom naširoko zívol a zaliezol do prevrhnutej búdy. A v tej chvíli pokojne zaspal.

Ilustroval: Miroslav Čáni