Starkého vnučka

Milina Čiliaková

K starým rodičom som chodievala veľmi rada. Nie preto, že by nejako vynikali nad všetkými starými rodičmi na planéte, skôr som sa na nich tešila, lebo sme tvorili tím a všetko sme robili spolu.

Starký a starká pracovali na poli a doma mali svoju malú zoologickú domácu záhradu. Brechaním všetkých vítal Dunčo, ktorý mal na dvore dve kamarátky. Aj keď to boli mačky, predsa sa všetci priatelili – najmä v noci, keď svojimi telami tvorili teplú perinu.

Garáž mali na starosti kuriatka, ktoré v klietkach svojimi hlasmi komponovali vždy nové melódie. Najvyššie tóny dosiahli vtedy, keď vedľa nich niekto prešiel – najmä ja, keď som ich zo srandy strašila. Vtedy vedeli skákať po klietkach ako kengury. Kuriatka, keď boli maličké, bývali v škatuli pod žiarovkou, aby im bolo teplučko.

V klietkach iba dorastali a keď boli silné, starká ich pustila do druhého dvora, kde mali svoju slobodu – hoci len dovtedy, kým ich nezbadal veľký kohút. Veď toho sa nebáli iba sliepky, ale aj ja. Cesta cez druhý dvor viedla do humna. Pre mňa to znamená iba jedno – vziať metlu do rúk, pomodliť sa a iba dúfať, že nebudem dnešnou obeťou veľkého kohúta. Veď ten ma naháňal, aj keď bol už bez hlavy – a to myslím fakt vážne! Starká sa jedného dňa rozhodla, že neposlušného kohúta zareže. Tak mu odrezala hlavu, položila ho do hrnca a kým sa načiahla po horúcu vodu, kohút vyletel z hrnca a hopsa za mnou. Ešte mám z toho zimomriavky, aj keď je už dávno po ňom.

Starý otec najradšej sedával na verande. Pozeral, ako prší a premýšľal o svojej vášni – o poli. Pole pre neho znamenalo život, vedel tam tráviť celé dni. To, že som bola dievča, starkému vôbec neprekážalo. Bola som jeho vnučkou a o prácach na poli mi nielen rozprával, ale ma aj všeličo naučil. Tak to bolo aj vtedy, keď sa rozhodol zveriť mi dôležitú úlohu:

,,Dnes budeš šoférovať traktor!“ Starkého rozkaz bol jasný: „Pomaličky a jemnučko nohou popustíš spojku, traktor sa pohne z miesta a ty sa iba držíš čiary! Ja budem nakladať slamu na prikolicu.“ Znelo to tak jednoducho... Som predsa jeho vnučkou, mám jeho krv, to iste zvládnem! Ako rýchlo mal ten traktor ísť? Dodnes to neviem – avšak vtedy som to prehnala. Keď som pustila spojku (asi nie ani pomaly, ani jemne), traktor rýchlo vyštartoval a...

Spomínam si už iba na to, že starký musel mať dobrú kondičku, keď sa mu podarilo dobehnúť ma a zastaviť traktor tesne pred priekopou. Vtedy som si uvedomila, čo sa mohlo stať, aj že nabudúce musím počúvať pozornejšie a spojku pustiť jemnejšie. Neviem síce jazdiť na traktore ako môj starý otec, ale jedno viem – navždy budem jeho vnučkou.

Ilustrovala: Jana Nováková