Vytlačiť

Mard a Namard

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Afganská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková-Bagľašová

Ilustroval: Vladimír ValihoraIšiel raz jeden človek cestou-necestou. Okolo ani živej duše. Iba z diaľky bolo počuť krásny blížiaci sa spev. Bol to jazdec na koni menom Mard.

„Kto si?“ pýta sa ho pocestný.
„Som Mard,“ povedal jazdec.
„Ak si ty Mard, ja som Namard.“

V ich reči totiž Mard znamenalo pravda a Namard lož. Mard sa na tejto odpovedi zasmial a ponúkol Namardovi svojho koňa, lebo videl, že pocestný je už unavený a pred nimi bola ešte dlhá cesta. Namard vysadol na koňa, zlomyseľne sa usmial a hió do dediny. Zrazu nebolo o ňom ani chýru ani slychu. Nechal Marda samého uprostred pustej cesty, v tme a hustej hmle.

Nešťastný a vystrašený Mard hľadal vhodné miesto, kde by sa ukryl a trošku zohrial. Vošiel do jednej jaskyne a tu sa schúlil do klbka. Jeho slabý spánok prerušil strašný rev, ktorý sa blížil k jaskyni.


„Ó, veľký Alah, ochraňuj ma,“ modlil sa Mard. A v tom zazrel veľké zelené oči, ktoré vošli do jaskyne a trošku ju osvietili. Bol to tiger, ktorý si pri vchode ľahol. Hneď za ním prišli vlk a líška a dali sa vedľa neho.

„Selam tiger!“ pozdravili sa. Tiger ešte raz zreval a kývol hlavou namiesto pozdravu.
„Dávno sme sa nevideli,“ povedala líška. „Kde sa túlaš po tieto dni? Nejako si pribral,“ dodala.

„Poviem vám, kamaráti, čo ma po tieto dni trápi,“ odpovedal tiger. „Vidíte ten obrovský kameň? Presne pod ním sú zakopané veľké poklady, ktoré ma lákajú. Každé ráno si preto ľahnem na ten kameň, celý deň tam vylihujem a stačí mi, keď na tie poklady myslím. Dáva mi to silu.“

„A ty, vlk, čo je s tebou? Si už samá kosť a koža,“ obracia sa na vlka líška.

„Ja mám tiež svoje trampoty,“ povedal vlk. „Na lúke sa každý deň pasie tritisíc oviec. Tritisíc tlstých, hlúpych a pritom tak chutných oviec! A ja si ani jednu z nich nemôžem uchmatnúť, lebo ich stráži veľký besný pes, o ktorom sa povráva, že slza z jeho oka vymiešaná s listom z tohto stromu pred našou jaskyňou, je najlepší liek proti bláznovstvu.“

„Aj ja slabnem,“ posťažovala sa nakoniec líška. „Stále som hladná, lebo nechodím loviť. Každý deň mi myseľ pomätie jedna myš, ktorá vo svojej diere skrýva dvadsať zlatých. Ja sa k nim nemôžem dostať, preto sa na ne iba pozerám a neviem sa od ich krásy pohnúť ani na krok,“ povedala líška.

Celý tento rozhovor divých zverí počul Mard, ktorý sa schovával v jaskyni. Ešte pred svitaním, keď tiger, vlk a líška zaspali hlbokým snom, vybral sa Mard vyhľadať myš, ktorá má dvadsať zlatých. Hľadal, hľadal a nakoniec sa mu pošťastilo. Zobral si zlaté a išiel za pastierom, ktorý stráži tritisíc oviec.

„Selam, pastier,“ pozdravil sa Mard.
„Alah ťa ochraňuj,“ odpovedal pastier. „Čo ťa sem priviedlo, dobrý človeče?“
„Prišiel som za tebou, či by si mi dal niekoľko sĺz z oka tvojho psa. Dám ti za to dvadsať zlatých.“
„Dvadsať zlatých?“ potešil sa pastier. A už aj bežal za svojim psom, ku ktorému sa iba on mohol dostať. O malú chvíľu doniesol psie slzy a spokojný sa rozlúčil s Mardom.

Mard nemrhal časom a hneď tie slzy vymiešal s listami zo stromu, ktorý rástol pri jaskyni. Vyrobil tak liek proti bláznovstvu, s ktorým sa vybral do sveta.

V jednom meste stretol niekoľkých zarmútených mudrcov. Keď sa ich pýtal, čo ich trápi, mudrci odpovedali, že ich Kan má dcéru Rabinu, ktorá je veľmi krásna, ale zároveň aj postihnutá bláznovstvom. Kan rozkázal mudrcom, aby ju vyliečili, lebo im dá odrúbať hlavy. Nikto však nepoznal liek proti tejto chorobe a preto nevedeli, čo majú robiť.

„Ja ju vyliečim!“ povedal Mard. A už sa aj dal preobliecť do rúcha mudrcov a vybral sa za Kanom.

Kan mu najprv nedôveroval, veď koľkí lekári z celého sveta sa pri Rabine vystriedali a ani jednému sa ju nepodarilo vyliečiť. Ale nemal na výber, nuž pustil Marda k svojej dcére. O tri hodiny bola Rabina vyliečená a znovu sa ukázala pred svetom vo svojej plnej kráse. Kan sa rozhodol dať ju za ženu Mardovi, ale ten si najprv chcel pripraviť palác hodný takej krásnej ženy.

„Ó, veľký a mocný Kan, ako si ja zoberiem tvoju dcéru za ženu, keď som chudobný?“ pýtal sa Mard.

„Múdrosť je človekovo najväčšie bohatstvo,“ odpovedal Kan a dal mu na pomoc svojich sluhov.

Mard odišiel na miesto, kde stál veľký kameň, aby za pomoci sluhov vykopal poklady pre palác, do ktorého privedie nádhernú Rabinu.

A čuduj sa svete! Medzi sluhami bol Namard, ktorý kedysi ukradol Mardovi koňa a nechal ho napospas v tmavej noci. Mard sa však napriek všetkému k nemu správal milo, šetril ho v práci a dával mu veľa jedla.

Namard nechápal, prečo sa k nemu jeho pán tak správa. Nuž mu Mard prezradil, čo sa všetko odvtedy stalo a vraj keby nebolo Namarda, tak teraz by nebol taký šťastný. Ani mu nestihol povedať, ako v tej noci musel byť skrytý pred divými zvermi, Namard už bežal do jaskyne.

Keď ho tu zočili tiger, vlk a líška, hneď sa vrhli na neho a Namardovi sa len horko-ťažko podarilo vyslobodiť a ujsť.

Avšak povráva sa, že aj dodnes Namard-lož lieta svetom a že si treba naň dávať veľký pozor.


Ilustroval: Vladimír Valihora