AUTÍČKO alebo Za chyby sa platí
Mária Vršková
Po zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko:
– Daj mi ho, zobral som si to auto prvý, – kričí Ivan.
– Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,– nedá sa Zoro.
– Daj mi auto, lebo uvidíš! – vyhráža sa silnejší Ivan.
– Čo uvidím, ty šašo?
Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať! Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky.
– Áááu, čo to robíš? – prekvapene zakričal Zoro a na oplátku hodil do Ivana autíčko. Auto zasiahlo spolužiaka priamo do ramena a s rachotom spadlo na zem. Ajaj. Jedno koleso sa odkotúľalo pod skriňu, spätné zrkadlo sa zlomilo a predné sklo vypadlo a zašramotilo pod stolom. Celá trieda stíchla.
– Do kelu, už len toto mi chýbalo, – pomyslel si Zoro a hneď ho rozbolelo brucho, lebo sa bál, čo
bude ďalej.
– No prosím, slávna dvojica! – spľasla rukami učiteľka a hneď si chlapcov zobrala na výsluch. Kto, prečo, ako, začo. A potom ešte raz odznova. Zoro bol až spotený z toľkého vyšetrovania. Vraj čo sa mohlo stať, keby autíčko pristálo Ivanovi na hlave! A že má Zoro uhryznutú ruku, to už nikto nevidí? Aká je to spravodlivosť? Rozsudok učiteľky znel jasne – Ivan sa musí ospravedlniť Zorovi. Zoro Ivanovi. Ivan musí za trest poupratovať kocky, aj lego. A Zoro musí doniesť do škôlky náhradu, svoje vlastné autíčko. Obaja huncúti so sklonenými hlavami odpochodovali. Mama doma nadvihla obočie tak vysoko, že sa jej na čele objavili hlboké vrásky. A zasa začal kolotoč – kto, prečo, ako, začo.
– Zoro, ja sa z teba zbláznim! Čím si starší, tým je s tebou fakt veselšie, – vzdychla. – Nabudúce nech sa to už neopakuje, jasné? Nie je pekné hádať sa o hračku a ešte horšie je pobiť sa. Čo keby si Ivanovi naozaj ublížil? Rozumní ľudia sa vedia dohodnúť. A ak kamarát rozumný nie je, tak ty si predsa múdrejší a ustúpiš. Však? Rozumel si? Nabudúce si už takéto správy zo škôlky neprosím...
Zoro len ticho stál, pozeral do zeme a prikyvoval. Jasné, Zoro je múdrejší, nabudúce sa už nenechá vyprovokovať.
– A teraz choď do izby. Chcem, aby si si poupratoval police s hračkami. Všetko z políc vyložíš, utrieš prach, pretriediš si veci a vrátiš do police len tie hračky, s ktorými sa hrávaš. Všetko ostatné dáš do tohto koša. A vyberieš jedno autíčko, ktoré zajtra odnesieš do škôlky, – zavelila mama a už aj kládla k Zorovým nohám veľký plastový kôš na bielizeň.
(úryvok)
Ilustroval: Miroslav Čáni