Pribehy na klikanie

Vytlačiť

Francúzsky kocúr

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrovala: Jana NovákováMali sme kocúra.
Čierneho, so zelenými očami. Však to poznáte.
Volali sme ho Peter. Presnejšie – Péro.
A všetko bola ako treba. Každý si žil po svojom a nikto sa nikomu do života príliš  neplietol.
Jedného dňa, bolo leto, zavítala k nám návšteva.
Z Francúzska.
Naša Aninka s Lorranom, jej francúzskym manželom.
Aj k nám boli milí, ale  Péru si  obľúbili najviac.
Videli v ňom niečo zvláštne, niečo čo sme mi, domáci, vôbec nevideli.
Niečo, čo v kocúrovi vidia iba tí, ktorí kocúra doma nemajú.
A tak ho hladkali.
A tak ho škrabkali.
A tak zo spoločného taniera pekne papkali.

A tak sa s ním maznali, maznali...maznali... až ho za tých pár dní načisto rozmaznali.
Potom sa  zbalili, všetkých vybozkávali (každého raz, len  Péru dva razy!) - a už ich nebolo.
Odfrčali na pobrežie Atlantického oceánu hádzať kamienky do vody.
Zostali sme znovu s Pérom sami.
Lenže, to už teraz nebol Péro. Bol to po novom - Perró.
Tak ho nazval Lorran.
Ten Pérovi hovoril Perró.
A Péro Lorranovi: rron-rron-rron. Tak sa po francúzsky pradie. Rrron.
Volám nášho starého Péru: Péro, Péro, c-cka, c-cka...c-c..
Nič.
Iba pootvoril jedno oko a bez slov mi vraví:
- Ak sa chceš so mnou rozprávať, nauč sa silvuplé po francúzsky.
Čestné slovo, tak povedal. Silvuplé. Píše sa to vraj s´il vous plait. Znamena to „prosím ťa“.
A potom ešte hlasno dodal, s čistým francúzskym prízvukom:
- MIAOU?!
Malo to asi znamenať: rrrozumel si?


Ilustrovala: Jana Nováková