Ivan Andrejević Krylov

Dvaja priatelia raz nadránom kráčali domov a boli celkom ponorení do debaty. Vtom ich spod jednej brány zacítil pes a začal veľmi štekať. Pridal sa aj druhý pes, tretí, štvrtý a o chvíľu štekala celá ulica. Jeden z priateľov sa zohol pre kameň. Druhý ho však zastavil:

„Chceš ich rozdráždiť ešte viac? Radšej si ich nevšímaj. Urobíme lepšie, keď pôjdeme ďalej. Ako ich poznám, vyštekajú sa a o chvíľu bude ticho.“

A naozaj. Minuli ešte zopár plotov, doštekal aj posledný pes a ulicou sa opäť rozhostilo ticho.

(redakčne upravené)

Ilustrácia: Daniela Vagašová

Zoroslav Jesenský

Jedného dňa naša pani kuchárka miesila pri otvorenom okne cesto, že žiakom napečie lepníky. Ako obyčajne, z prsta si zložila zásnubný prsteň, aby jej ho „cesto nezjedlo“. Údajne ho pred mnohými rokmi dostala od svojho snúbenca, mäsiarskeho pomocníka Ďura Anušjaka, ktorý potom ale zmizol a nikdy viac sa neukázal. Naša pani kuchárka tvrdila, že odišiel do Ameriky, že tam sa vyškolil za kozmonauta a že je otázka času, kedy poletí na Saturn, kde vraj majú najkrajšie prstene, aké človek kedy videl. A že jej Ďuro jeden určite prinesie a s ňou sa potom ožení. Pani kuchárka milovala prstene, len čo je pravda.

La Fontaine

Na veľkom dvore sa myši mali dobre. Kde-tu našli rozsypané zrnká, omrvinky a iné pochúťky. Avšak popri radosti mali i starosti, lebo na dvore býval aj ryšavý kocúr. Bol veľký a nebezpečne prefíkaný. Na slnku sa tváril, že spí, ale prižmúrenými očami pozoroval okolie. Skok! A úbohú myšku držal v pazúroch.

Najstarší myšiak zvolal na povale poradu. Postavil sa na prevrátený kvetináč a povedal: „Je načase, aby sme skoncovali so strachom! Má niekto návrh, ako sa môžeme pred kocúrom ochrániť?“

Katarína Mosnáková - Bagľašová

Naša časť dediny sa volá Prkosovo. Už sám názov nasvedčuje, že tu bývajú smelí chlapci. Junáci, ktorí sa ničoho neboja a ktorým sa nikto neopováži vzdorovať, teda po našsky prkosiť. Tak tomu bolo keď tu rástol starý otec, tiež keď chalaniskom bol môj otec a tak je tomu aj dnes. Prkosovo je proste sila. A jednoducho  musíte mať v živote šťastie, aby ste sa narodili a vyrastali práve v tejto časti dediny.

Prkosovo sa nachádza na konci Zelenej ulice v Jánošíku. Je to vlastne koniec dediny. A možnože aj koniec sveta. Nie som si však celkom istý, ale mamka stále hovorí, že sa vydala na koniec sveta, tak predpokladám, že sa ten svet práve tu na Prkosove končí.

Máme tu obrovské blatové jarky a v nich veľké zelené skokany. Také veľké, že sa občas dokážu zmeniť na draky a z nevysvetliteľných dôvodov vrhnú sa na dievčatá z našej ulice a my chlapci ich potom musíme horko-ťažko vyslobodiť a zachrániť. Toto sa napríklad nikto neopováži urobiť, iba my z Prkosova.

Neďaleko nášho domu je aj prkosovský hrad. To vlastne ani nie je hrad, ale starý opustený dom, obrastený tŕním, stromami a burinou. No keby ste sa doňho lepšie zahľadeli, videli by ste, že sa celkom podobá na hrad. Hrad, v ktorom panujú bratia Supekovci, Miro a Vlado Kuľovci, občas aj bratia Šterbovci a ja jediný Žiak. Už samé priezvisko hovorí, že sa zo dňa na deň učím niečo nové. Nielen v škole, ale aj tu na Prkosove. A ako najmladší v tejto družine, zatiaľ vykonávam tie ľahšie úlohy: pomáham postaviť skrýšu, chytám skokany, oprávam kamarátom gumipušky, vystraším dievčatá, ktoré si sem chodia trhať fialky a podobne.

Lev Nikolajevič Tolstoj

Starý otec veľmi ostarel. Nohy ho neposlúchali, na oči nevidel, na uši nepočul, zuby nemal. A keď jedol, tieklo mu z úst. Syn a nevesta ho prestali brávať k stolu a nechávali ho obedovať za pecou. Raz mu dali obed do misky. Chcel ju zdvihnúť, ale vypadla mu a rozbila sa. Nevesta začala starca hrešiť, že im v dome všetko kazí a misky rozbíja, a povedala, že teraz mu bude obed dávať do vahančeka. Starček si len vzdychol a nič nepovedal.

Sedí si raz muž so ženou doma a dívajú sa: ich synáčik sa baví na zemi s doštičkami – čosi skladá. Otec sa ho spýta: “Čo to robíš, Miša?” A Miša vraví: “Robím vahanček, otecko. Keď budete s mamičkou starí, aby som vás z toho vahančeka mohol kŕmiť.” Muž so ženou pozreli na seba a rozplakali sa. Zahanbili sa, že tak urazili starčeka, a odvtedy ho brávali k stolu a starali sa o neho.

Ilustrácia: Miroslav Čáni

Zoroslav Jesenský

-    Tati, ak aj tohto roku ty budeš Dedko Mráz, kúp mi kombajn Claas, dobre? Taký, ako čo má Igor, dobre? Mama bude Mikuláš a on mi donesie autíčko Karsik.
-    Dobre, chlapče, len neviem, či tohto roku Dedko Mráz vôbec príde.
-    Prečo by neprišiel? Musííí!
-    Počul som, že má problémy...hmm...so saňami...
-    A Mikuláš? Príde?
-    Ak ti mama sľúbila, tak hádam určite príde. A už mám tých vymyslených bytostí tak trochu dosť - zahundrem si popod nos.
-    Dedo Mráz je vymyslený?
-    No tak samozrejme, že je vymyslený.
-    A Mikuláš?
-    Aj ten je vymyslený.
-    A Ježiško?
-    Aký Ježiško?
-    Igor vraví, že jemu darčeky prináša Ježiško.
-    Ten je najvymyslenejší zo všetkých.