Bájka (podľa Ezopa)

Dve mačky našli kúsok syra. Keďže sa nevedeli rozdeliť, rozhodli sa, že zájdu za sudcom zvierat, múdrou opicou. Chceli, aby opica rozdelila syr na dve polovice tak, aby ani jedna mačka nepochodila zle.

Opici sa úloha zapáčila. Najprv si dala priniesť váhy, potom syr rozdelila na dve rovnaké časti a položila ich do oboch misiek. Jedna polovica syra však bola trochu ťažšia a miska sa prevážila.

Vladimír Ječmen

Dvaja majstri

Opýtal sa majster Debnár
majstra Stolára:
„Prečo z dreva debny robíš?
Veď Debnár som ja!“

Prekvapil sa majster Stolár,
tak mu povedá:
„Počuj, bratku, vec je taká,
či sa ti nezdá?

Mohol by som sa tak isto
pýtať ja teba –
prečo z dreva stoly robíš,
keď Stolár som ja?“

Aneta Lomenová

Vo veľkej krajine zázrakov, nie v tej, kde kedysi zablúdila malá Alisa, ale vo zvláštnej virtuálnej krajinke, kde sa hovorí jedným jazykom a platia tie isté pravidlá pre všetkých, žijú obyvatelia veľmi malého vzrastu a nepravidelnej postavy.

Každý je, predstavte si, inakší. Je to krajina, kde si obyvatelia zakladajú na slovenskej gramatike a majú ju radi, lebo keby ju nemali radi, tak by vlastne nemilovali ani samých seba.

Títo zvláštni ľudkovia pochádzajú z rodu interpunkčných znamienok a ten poklad, z ktorého všetci pochádzajú nazvali Pravopis.

Ivan Andrejević Krylov

V mravenisku žil veľký, silný mravec. Dokázal zdvihnúť zrnko jačmeňa a nebál sa ani pavúka. Všetci ho chválili, až mu stúpla sláva do hlavy. Rozhodol sa, že svoju silu predvedie v meste.

Keď šiel okolo sedliak s vozom sena, vliezol mravec do sena. Myslel si, že keď prídu do mesta, bude ho každý obdivovať. V sene ho však nikto nevidel, i keď sa čo najviac snažil predvádzať.

Ľudia si všímali to svoje a nikto oňho nestál. Posťažoval sa psovi, že u nich v mravenisku by sa na jeho silu všetci prišli radi pozrieť.

Pes mu odpovedal: „Čo doma k sláve stačí, svet ešte neomráči.“

(redakčne upravené)

Ilustrácia: Daniela Vagašová

Ján Valenta

Mám ja psíčka bubeníčka,
bubnuje mi každý deň
po okienku labičkami
a kazí mi krásny sen.

Ráno vstávam, oknom kukám,
tu je zasa on,
kým do čaju ja si fúkam,
klope po skle ňufákom.

Stojí na dvoch, havká stále,
počuje ho celý dom,
kým tak skacká neustále,
líže okno jazykom.

Počuj, psíček bubeníček,
iba jednu prosbu mám,
dovoľ, nech si ten môj sníček
hoci len raz dosnívam.

Kozmonautom chcel by som byť,
to je mojím veľkým snom,
ak ma takto budeš budiť,
neobletím ani strom.

Zlostný psíček havká stále
ako song na starej páske.
Otec vraví: „Dosť je ale!“
Už je psíček na retiazke.

Teraz smutný hľadí z búdy,                           
havkania je na dnes dosť,
celý deň tam podriemkáva
a od nudy
v tichosti si hryzká kosť.

Ilustrácia: Vladimír Valihora

Milina Čiliaková

Utorok, 6. 10. 2015

Práve dnes a to presne v tejto chvíli, som sa rozhodla, že ti začnem písať. Preto ti zo srdca blahoželám, stal si sa mojím najlepším kamarátom. Budem ťa volať Bobi. Dostal si meno po mojom milovanom psíkovi, ktorý nás opustil ešte pred dvomi rokmi.

Jemu som mohla všetko povedať. Dokonca raz som mu rozprávala o mojich problémoch až tri hodiny a on ma dokázal počúvať po celý ten čas a nikdy neprezradil moje tajomstvá.

K tomu ma aj oblizol alebo mi skočil na kolená. Takže, máš tú česť dostať meno po ňom. Dúfam, že mi budeš taký verný kamarát, ako mi bol aj on.