Každý deň sa niečo nové naučím
Katarína Mosnáková - Bagľašová
Naša časť dediny sa volá Prkosovo. Už sám názov nasvedčuje, že tu bývajú smelí chlapci. Junáci, ktorí sa ničoho neboja a ktorým sa nikto neopováži vzdorovať, teda po našsky prkosiť. Tak tomu bolo keď tu rástol starý otec, tiež keď chalaniskom bol môj otec a tak je tomu aj dnes. Prkosovo je proste sila. A jednoducho musíte mať v živote šťastie, aby ste sa narodili a vyrastali práve v tejto časti dediny.
Prkosovo sa nachádza na konci Zelenej ulice v Jánošíku. Je to vlastne koniec dediny. A možnože aj koniec sveta. Nie som si však celkom istý, ale mamka stále hovorí, že sa vydala na koniec sveta, tak predpokladám, že sa ten svet práve tu na Prkosove končí.
Máme tu obrovské blatové jarky a v nich veľké zelené skokany. Také veľké, že sa občas dokážu zmeniť na draky a z nevysvetliteľných dôvodov vrhnú sa na dievčatá z našej ulice a my chlapci ich potom musíme horko-ťažko vyslobodiť a zachrániť. Toto sa napríklad nikto neopováži urobiť, iba my z Prkosova.
Neďaleko nášho domu je aj prkosovský hrad. To vlastne ani nie je hrad, ale starý opustený dom, obrastený tŕním, stromami a burinou. No keby ste sa doňho lepšie zahľadeli, videli by ste, že sa celkom podobá na hrad. Hrad, v ktorom panujú bratia Supekovci, Miro a Vlado Kuľovci, občas aj bratia Šterbovci a ja jediný Žiak. Už samé priezvisko hovorí, že sa zo dňa na deň učím niečo nové. Nielen v škole, ale aj tu na Prkosove. A ako najmladší v tejto družine, zatiaľ vykonávam tie ľahšie úlohy: pomáham postaviť skrýšu, chytám skokany, oprávam kamarátom gumipušky, vystraším dievčatá, ktoré si sem chodia trhať fialky a podobne.
