Mária Kotvášová – Jonášová

„Starká!“ rozkričal sa Milan, len čo ráno otvoril oči. „Zbláznim sa tu. Nemám mobil, počítač, káblovskú. Čo tu budem robiť?“

„Budeš mi pomáhať oberať slivky, variť lekvár, lepníky pražiť,“ švitorila starká.

„Neviem oberať ani variť, a ani tvoje lepníky nechcem, jedávam vločky. Čo si ja úbohý počnem? Unudím sa na smrť. Strašné.“

„Na dvore sú zvieratá, môžeš sa s nimi hrať,“ navrhla mu.

„Mačka vytŕča pazúry a psy? Smrdí im z úst.“

„Mám knihy.“

„Čítať? Cez prázdniny?“

Mária Vršková

Keď narastiem veľká,
budem staviteľka.
Postavím si z lega
všetko, čo mi treba -
bude to len jeden dom,
avšak toľko bude v ňom!
Pre mamičky kaviareň,
pre oteckov čitáreň,
pre detičky cukráreň,
pre deduškov fajčiareň
a pekáreň pre babičky,
nech nám pečú medovníčky.

Postavím ho v centre mesta,
pôjde k nemu zlatá cesta.
Dvere navždy otvorím
a napíšem na ne rým:
„Dom pre celé rodiny,
vstup je prísne povinný.“

Rozprávky zo sveta - Dánska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Kdesi na severnom Fyne žil raz jeden chudobný človek menom Rasmus Bezzemok. Spolu so svojou ženou žili v malej chalúpke a živili sa z políčka, na ktorom pestovali pohánku. Jeden rok pohánka krásne urodila, ale práve keď ju už chceli žať, prišiel víchor a vymietol im všetko zrno.

Neďaleko ich domu bol vysoký vrch, na ktorom žil obor. Ľudia ho vinili zo všetkého zlého, čo ich postihlo, a preto si Rasmus pomyslel, že aj za jeho biedou stojí práve obor. Nuž sa vybral na vrch. Na končiari bol vtlačený kôl, ktorým bolo treba potriasť, ak sa niekto chcel rozprávať s obrom. Rasmus tak aj urobil a vtom obor zreval:

„Kto to trasie mojím kolom?“

„To som ja,“ odpovedal Rasmus. „Víchor mi vymietol všetko zrno z pohánky a určite ho privial sem  k tebe. Nuž som sa chcel opýtať, či by si mi mohol za to dať nejakú náhradu?“

Zoroslav Jesenský

...aj dievča, aj chlapec!
To zistíme, keď sa
zblízka pozrieme na vec.

Je to vôbec možné?
Je.
Živočíchy sú rôzne.

Príroda pozná mnohé zázraky.
Netopier má krídla, lieta,
nepatrí však medzi vtáky.

Vám to možno bude divné,
naučme sa však s tým žiť:
aj mamou, ale aj otcom
naša dážďovka môže byť.

A nie je jediná.
Sú aj také ryby.
OBOJPOHLAVNÉ.
Inak sú bez chyby.

Mária Vršková

Keď bol Samko ešte malý,
z izby ste ho nedostali:
pri stolíku často stál,
keď chcel, tak aj maľoval,
na gauči rád s tatom spal,
na koberci sa vždy hral
a bol samý smiech a reč.             
Z izby sa však nehol preč.

Teraz mama nevie sama,
kde má toho svojho Sama.
Či je niekde na dvore,
pri kompótoch v komore,
či sa ukryl v pitvore,
možno behá po hore.
Z izby stále uteká,
niet ho doma, človeka.

Viete, kde sa stala zmena?
Má kľučku už po ramená!

Ján Žolnaj

Predátor je živočích, ktorý sa živí dravým spôsobom – lovom. Zvyčajne pradie ako mačiatko v chládku akéhosi stromu, ale keď je hladný, okamžite sa mení na hrôzostrašného leva! Vytasí pazúry, zatrasie hlavou a zrúkne tak silne, že i chládok spod stromu ufujazdí od strachu.

Aj keď väčšina predátorov žije ďaleko od Mišovej ulice – v tropických pralesoch, možno ich stretnúť všade. Íha!

Napríklad taká sova, ba dokonca i pavúk sú tiež predátormi.

Spája ich fakt, že lovia len vtedy, keď im škŕka v bruchu. Prázdny žalúdok je dňom smútku predátorových obetí. Každá myška to dobre vie, preto sa skryje i do tej najmenšej diery.