lovec na asteroidy

Vytlačiť

Nasilnejší

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta – Japonská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková - Bagľašová

Ilustroval: Miroslav ČániĎaleko preďaleko, kde na celom svete noc ako prvá prehráva s ránom boj, leží krajina Japonsko. Voláme ju ešte aj krajinou vychádzajúceho slnka. Práve tam kedysi dávno žil kamenár Kusujama. Bol to dobrý remeselník, ktorý si vedel zarobiť na živobytie, ale aj tak bol nespokojný a stále chcel mať viac.

„Najslabšie stvorenie na svete je človek,“ pomyslel si Kusujama. „Chcel by som byť bohatým pánom. Ten je viac ako kamenár a nadovšetko sa mu klania celý svet.“

Len čo to dopovedal, už sa aj premenil na boháča v parádnom trblietajúcom rúchu - kimone. Sluhovia mu prinášali čaj, ovievali ho vejárom a pri každom stretnutí sa mu hlboko poklonili. Len kvety akoby si ho nevšímali. Svoje hlávky skláňali iba pred horúcim slnkom.

„Už nechcem byť boháčom,“ povedal Kusujama. „Chcem byť slnkom, pred ktorým sa i kvety skláňajú.“

A stalo sa. Kusujama-slnko sa po nebi prechádzal ako pán. Pozrel na zem a zlomyseľne sa zasmial: „Hahahaha, teraz už nikto nie je silnejší odo mňa! Všetkých, čo žijú na zemi, môžem spáliť svojimi lúčmi.“

„Mýliš sa, Kusujama,“ ozval sa veľký čierny oblak a rozšíril sa pod slnkom. Kusujama – slnko cez oblak nevidel na zem a svojimi lúčmi nemohol ten oblak preraziť.

Slnko sa zarmútilo: „Predsa je oblak silnejší. Ako by som len chcel byť mrakom, ktorý zatieni aj pálivé slnko,“ zatúžil Kusujama.

Len čo si to pomyslel, premenil sa na oblak. Hneď zatienil slnko a začal zo seba vylievať vodu v podobe dažďa. Potoky a rieky sa vyliali a zaplavili polia a domy ľudí.

„Nikto nie je silnejší odo mňa!“ zakričal Kusujama-oblak. A v tom k nemu prifúkol vietor a zavial ho ďaleko za oceán.

„Predsa oblak nie je najsilnejší. Je to vietor,“ pomyslel si Kusujama a už aj zatúžil stať sa vetrom. O malú chvíľu sa premenil na vietor a rozfúkal sa po celej krajine. „Aké krásne je byť vetrom. Rozháňať mraky ako poslušné ovečky, rozvíriť more a rozbúrať všetko čo vytvoria úbohí, slabí ľudia,“ pýšil sa Kusujama-vietor. „Kto je viac než vietor? Kto sa môže voči nemu postaviť?“ pýta sa silný vietor a v tom narazí na veľkú skalu.

„Ustúp, skala, lebo ťa rozdrobím na márne kúsky,“ povedal Kusujama. „Či nevieš, že ja som najsilnejší na svete?“

Ale skala sa ani nepohla. Ticho stála vysoko nad morom a silné morské vlny ju občerstvovali.

„Už nechcem byť vetrom, ale kameňom, o ktorý si vietor zodiera lakte,“ povedal Kusujama. Ako to vyslovil, už aj stál pevne na zemi v podobe obrovského kameňa. Bol šťastný, lebo si myslel, že je silnejší ako slnko, oblak aj vietor. Jeho šťastie však netrvalo dlho...

„Práve takýto kameň hľadám,“ potešil sa mladý kamenár a kladivom začal postupne udierať do steny, až z nej vylomil veľký kus.

„Čo?! Žeby úbohý mladý muž bol silnejší od kamennej steny? Veď som odolal silnému dažďu, pálivým lúčom slnka, morským vlnám, ba ani silný vietor ma nedokázal rozkolísať! Či si skutočne nemôžem nijako pomôcť, keď kamenár na mňa útočí?“ nechápal Kusujama-kameň.

„Áno, presne tak. Ja som silnejší od teba,“ povedal kamenár. „Som silný, lebo viem pracovať. A nič na tomto svete nie je silnejšie ako poctivá práca človeka.“

Pochopil to Kusujama a hneď silno zvolal: „Chcem byť kamenárom, ako predtým.“ A žiadosť sa mu splnila.

Od tých čias Kusujama nikomu nič nezávidel. Jeho práca bola jeho najväčšou silou a oporou.


Ilustroval: Miroslav Čáni