lovec na asteroidy

Vytlačiť

Sestrička Aľonuška a braček Ivanuška

Zverejnené v Rozprávky

Rozprávky zo sveta - Ruská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Sestrička Aľonuška a braček IvanuškaZa horami, za dolami, za šírymi morami, proti nebu na zemi, žili rodičia s dcérou Aľonuškou a synom Ivanuškom. Jedného smutného dňa obaja rodičia zomreli a deti, úbohé siroty, pobrali sa do sveta.

Ako tak išli, prišli k rybníku, kde sa páslo stádo kráv. Ivanuška sa chcel napiť vody z rybníka, ale Aľonuška mu povedala, aby nepil, lebo sa premení na teliatko. Ivanuška poslúchol a šli ďalej. Zrazu sa ocitli pri rieke, pri ktorej pobehovali divé kone.

„Sestrička moja, som taký smädný. Napil by som sa z tejto rieky,“ povedal Ivanuška.

„Braček môj, vydrž, kým prídeme k studničke. Ak sa napiješ z tejto vody, premeníš sa na žrebca,“ povedala Aľonuška.

Ivanuška poslúchol. Slnko bolo vysoko, studnička ďaleko, horúčava stúpala a pot sa rinul z čela. A tu na ceste mláka a pri nej kozy. Nevydržal Ivanuška a napil sa z kalnej vody. V tom okamihu sa premenil na kozliatko. Nešťastná a uplakaná sestrička ho priviazala na hodvábnu šnúru a pobrali sa ďalej.

Išli, išli, až prišli do veľkého mesta. Kozliatko sa vytrhlo Aľonuške z rúk a pribehlo k sadu jedného cára. Cár ho ihneď zočil, a všimol si aj krásnu mladú devu s hodvábnou šnúrou v ruke.

„Kto ste?“ pýta sa cár.

„Som Aľonuška. Rodičia mi prednedávnom zomreli, tak som sa s bračekom vybrala do sveta,“ odpovedala. „Toto je môj brat Ivanuška,“ ukázala na kozliatko, „ktorý ma neposlúchol, napil sa zo zakliatej vody a premenil sa na úbohé zvieratko.“

Cárovi sa zapáčila Aľonuškina úprimnosť a onedlho si ju zobral za ženu. Žilo s nimi aj kozliatko, ktoré sa tu malo celkom dobre. Mohlo si voľne pobehovať po sade a jedlo a pilo spolu s cárom a cárovnou.

Jedného dňa cár odišiel na poľovačku. A vtedy Aľonušku navštívila čarodejnica a učarila jej, aby ochorela. Spolu s cárovnou chabla aj príroda v krásnom sade, kvety začali vädnúť, tráva a stromy vyschýnali. Cár po príchode takmer nespoznal svoj sad. A veru ani svoju ženu. Tá ležala chorá v posteli. Musel ju zaviesť k moru, kde jej prikázal, aby sa každé ráno trikrát napila morskej vody. O tri dni sa tak vraj vylieči.

Ale pri mori Aľonušku zasiahlo ďalšie nešťastie. Prišla tu čarodejnica, ktorá jej okolo krku obviazala ťažký kameň a hodila ju do mora. Sama sa potom premenila na Aľonušku a odišla k cárovi ako jeho žena. Nikto nezbadal tú premenu, ani sám cár. Bol šťastný, že sa mu Aľošnuška vrátila zdravá a pripravil jej bohatú večeru. Lenže pri stole chýbalo kozliatko.

„Kde je kozliatko?“ pýta sa cár.

„Už ho nepotrebujeme,“ povedala čarodejnica. „Zajtra ho môžeme zarezať a budeme mať chutný obed.“

Cár nechápal, prečo Aľonuška chce zabiť svojho brata a najprv to nechcel dovoliť, ale jeho žena toľko naliehala, až nakoniec povolil.

Kozliatko pochopilo, že sa mu blíži koniec, nuž bežalo k moru a so slzami v očiach takto prosilo:

Aľonuška, sestra moja,    
vyjdi von na breh,
plamene už silno horia,
v hrnci voda vrie
a v rukách tej čarodejky
ligoce sa už nôž veľký.

Z hlbiny mora sa ozvalo:

Ivanuška, brat môj milý,
kameňom ma privalili
a zlá zmija zlosťou horí,
moje srdce kliatba morí.

Smutný a uplakaný Ivanuška sa vrátil k cárovi a na druhý deň zasa odbehol k moru. Cár videl, že sa niečo čudné deje, nuž sa vybral za ním. Keď počul, ako kozliatko volalo k moru a ako mu Aľonuška odpovedala, všetko pochopil, hodil sa do vody a vyslobodil svoju milú.

Zlú čarodejnicu priviazali o konský chvost a pustili ju do poľa. Kozliatko nechali žiť, aby im svojim mečaním a veselým poskakovaním rozveseľovalo život.