lovec na asteroidy

Vytlačiť

Gorila v triede

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Ján ŽolnajNeviem ako vám, ale Rišovi sa pravidelne stáva, že mu ožívajú predmety a obrázky. Lieta tak po dvore so žltou šiltovkou na hlave, keď odrazu: kvá. Na hlave mu sedí žltá kačica a veselo si kváka.

Alebo ide večer do postele, odloží si huňaté papuče a keď zavrie oči, papuče sa pohnú: už sú z nich dve morské prasiatka, tmolia sa po izbe a všetko očuchávajú.

Tiež v noci sa stáva, že mu na tapetách ožívajú dinosaury, stegosaury, brontosaury, našťastie lozia iba po múroch, ale jasne ich vidieť a počuť, ako sa premávajú, ako im škrípu kĺby, ako sa chlpčia: chŕrr!

Aj v pletenom koši, kde si Rišo uschováva takmer celý svoj zverinec (žaby, hady, krokodíly, sovy, jelene, zebry, kone, delfíny, žirafy, nosorožce, ťavy, pavúky...), to občas zašumí, jasne tam počuť pohyb, šramot, zvuky akými sú: śśś, šššš, húú, hííí, fŕŕ, huaúú…, ale aj tenké kvílenie či piskot. V koši Rišo totiž  má aj biele myši a potkana, tiež bieleho.

Rišo má aj všetky zošity zvieracie. Poznáte to: s medveďom, leopardom, opicou, so slonom...

Ani tie nestrpia, aby len tak nehybne stáli a dívali sa na svet z obálok zošitov.

A tak jedného dňa, bola práve streda, predmet Svet vôkol nás, keď pani učiteľka Miláda hovorila o flóre a faune tropických pralesov, v Rišovej taške sa niečo pohlo, niečo zašramotilo, vzápätí sa batoh zatriasol... a hop! Pred udivenými detskými očami sa na stole objavila malá postavička. Neveľká, ale preto svalnatá a nebojácna gorila!

„Tam-tara-rááá!“ predviedla sa radostne. „Som gorila Borila, v taške som ožila! Deti, nebojte sa, prišla som z pralesa!“

A deti zhíkli, a deti zvýskli, niektoré sa zľakli a skyrili pod stoly, iné sa iba zháčili a zostali sedieť ako soľné stĺpy, a niektoré, a tých bolo najmenej, sa potešili a zvolali:

„Hurá! Máme živú gorilu!“

Rišo, ktorý bol skúsený výskumník a ničoho sa  na svete nebál, vzal gorilu Borilu do ruky (už sme povedali, že bola maličká, aké už bývajú opice na zošitoch) a položil si ju na plece:

„My dvaja vám o tom pralese porozprávame. Ja a  moja sestra gorila sme tam ako doma.“

Pani učiteľka si vreckovkou pretrela okuliare a potichu, ale dôrazne vyslovila:

„Riško, zasa nejaké tvoje vintrty!“

Myslela tým: kúsky, triky, výmysly, fantázie, kumšty, pochabosti, blázonstvá...

„Nože tú hračku uprac do tašky!“ dodala akože prísne.

„No dovoľte,  ja nie som hračka,“ urazila sa gorila Borila. „Som sku-to-čná!“

A hop! – vyskočila pani učiteľke na čiapku. (Tu treba poznamenať, že pani učiteľka Miláda bola veľká milovníčka pestrofarebných pletených čiapok. Mala ich doma v skrini šesnásť, jednu dokonca so zajčími ušami.) Učiteľka  sa najprv zľakla, no potom sa hneď rozosmiala:

„Richard, dávaj tú gorilu preč!“

„Ale pani učiteľka, prosím vás...“

„Veď dobre vieš, že je nemožné, aby nejaké opíča len tak z ničoho nič vyskočilo z tašky a začalo v triede vystrájať!“ pokračovala učiteľka zdanlivo prísnym hlasom.

„Ale bez toho sa táto rozprávka skončí skôr, než začala,“ prosíkal ďalej Rišo. „A vy máte rozprávky rada, veď nám ich stále rozprávate!“

Pani učiteľka už držla gorilu Borilu v dlaniach a nosom ju šteklika po bruchu.

„Počuj Riško, nech zostane, ale iba kým nezazvoní... rozumel si?“ dodala so smiechom.

Potom sa deti, pani učiteľka Miláda a Rišo s gorilou Borilou hrali a smiali, až do konca hodiny. A všeličo sa o pralese a gorilách naučili.

Keď zazvonilo, Borila skočila do tašky a už jej nebolo. Znovu bol z nej iba obrázok na zošite.

A žiaci boli veselí a nemohli sa dočkať, aký nový zázrak sa v ich triede udeje, možno už zajtra.

Zázračné deti, zázračná pani učiteľka, zázračná škola...


Ilustroval: Ján Žolnaj