lovec na asteroidy

Vytlačiť

Niektoré správne veci majú nesprávne mená

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustrovala: Marija KovačevićováNapríklad taká veľryba. Veď ona je cicavec. Rodí mláďatá a tie cicajú. Teda, žiadna ryba.

Alebo Zem. Zemeguľa. Jej povrch je predsa z dvoch tretín voda. Teda Voda. Vodoguľa, tak by to bolo správne.

Alebo povedzme  sobota. Predchádzajú jej štvrtok, piatok...nebolo by lepšie šiestok? Bolo, samozrejme.

A nedeľa – siedmok.

Potom ruky. Ak kôň, pes, zajac, žaba... majú predné a zadné nohy, prečo my máme nohy a ruky. Navrhujem, aby sa naše ruky tiež zvali predné, alebo hoci aj horné nohy. Že mi na nich nechodíme? Povedzte to Mirovi, ten na rukách chodí lepšie, ako niektorí na nohách. Hoci  sú mu vtedy ruky vlastne dolné nohy a nohy aj s teniskami tancujú vo vzduchu, hore.  Teda – žiadne ruky. Horné a dolné nohy a bodka.

Vytlačiť

Nedokončená rozprávka

Zverejnené v Rozprávky

Anna Malková

Ilustroval: Miroslav ČániNa hodinách výtvarnej kultúry žiaci II-1 triedy mali neľahkú úlohu- urobiť šarkana. Z domu si priniesli potrebný materiál: blokový papier, vodové farbičky, tenké drevené doštičky, lepidlo, gombíky, vlnu, krepový papier... Keď im pani učiteľka vysvetlila, ako má šarkan vyzerať, pustili sa do práce. Na blokový papier nakreslili deltoid a potom nasledovalo kreslenie tváre šarkana. Každý to robil podľa vlastnej fantázie.

Mirka svojmu šarkanovi nakreslila tvár utešeného dievčatka. Dokonca mu nakreslila aj náušnice a vykrútené mihalnice, aj obočie nalíčila. Vladko svojho šarkana nakreslil ako usmiateho a veselého chlapca s ružovými líčkami. Namiesto očí mu prilepil modré perleťové gombíky z maminej blúzky. Dokonca mu dal aj meno.

„Budeš sa volať Fero,“ povedal akoby pre seba, ale šarkan dobre počul a veru sa mu meno aj páčilo. Veď Fero je ako železný a on sa tešil, že sa líši od iných. Pod šikovnými rukami malých umelcov vznikali jedinečné šarkany. Zostalo iba vystrihnúť šarkanov, prilepiť tvár na pospájané doštičky a z krepového papiera dať pestré stužtičky do rohu šarkanovej tváre.

Vytlačiť

Naháňačka s papučami

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Miroslav ČániNaozaj neviem, čo je to s tými detskými papučami. Akoby boli živé. Stále sú v pohybe, stále sa skrývajú, stále od našich chlapcov bočia. Raz sú tu, potom hneď tam, raz na schodoch pred vchodom, potom zasa na opačnej strane, na terase. Zalezú do psej búdy, potom do kúpelne, hneď nato pod koberec, neraz i do kvetináča s palmou. A nedržia sa spolu, v páre, to nie, pohybujú sa a skrývajú samostatne, každá sólo. Ľavá je napríklad na poschodí v detskej, kým pravá vykúka spoza chladničky, v kuchyni na prízemí. Jednu, pásikavú, našiel som včera dokonca vo vlastnej papuči. Učupila sa tam, schúlila, ani muk.

- Chlapci, kde máte papuče? Nebehajte sa bosí!

- Chalani, obujte sa, prechladnete!

Takto ich napomíname každý deň, mamina a ja, nespočetne krát každý deň. A naši chlapci sú slušní, zodpovední, dávajú si pozor na zdravie. Oni sa obuť chcú. Len keby tie papuče sedeli na mieste a nepobehovali kade-tade po celom dome a neskrývali sa.

Vytlačiť

Blamáž

Zverejnené v Rozprávky

Aneta Lomenová

Ilustroval: Miroslav ČániV škole sme sa učili narábať s počítačom. Nešlo o Microsoft Office, Excel či dievčenské vykresľovacie PowerPoint. Pani učiteľka slovenčiny nás dovliekla do počítačovej učebne a donútila nás písať básne vo Word documents. Áno, niektorých veru musela priam tlačiť do práce.

Išlo jej vraj o to, aby sme sa naučili písať na počítačovej klávesnici. Ale ja som presvedčený, že nás nechala písať na počítači preto, lebo niektoré rukopisy nevedela rozlúštiť. Vesna, najkrajšie dievča v triede, sa len usmievala do svojho počítača, chichúňala sa so svojou spolusediacou Zuzkou a neustále si niečo písala. Akoby celý život čakala na túto chvíľu. Ona vždy všetko dokáže urobiť. Nešlo mi do hlavy, prečo musím robiť dievčenské úlohy? Prečo dievčence nikdy nehrajú futbal alebo Counter Strike Flash?

Vytlačiť

O sirote, čo s čertmi tancovala

Zverejnené v Rozprávky

Katarína Mosnáková - Bagľášová

Ilustrovala: Diana Vigašová"Kedysi sa počas zimných večerov pri teplej sedliackej peci čítali deťom príbehy z Biblie, rozprávali povesti či rozprávky. Jednu takú rozprávku nám v Aradáči vyrozprával 80-ročný apka Adam Kokavský."

Kde bolo, tam bolo, žili raz muž a žena, ktorým sa narodila dcérka Anka. Rodinka to bola veselá, až jedného dňa matka zomrela. Po čase sa otec rozhodol, že si zoberie novú ženu. A tak do ich domu prišla macocha so svojou dcérou Zuzkou.

Macocha Anku nikdy neprijala za svoju. Správala sa k nej ako k slúžke, až raz povedala mužovi, že Anku v dome už nepotrebujú: „Nech ide slúžiť!“ povedala a prikázala Anke, aby sa nachystala na cestu.

Otec sa obrátil k macoche: „Priprav Anke aspoň kapsu s jedlom.“ Macocha poslúchla a povedala, že jej zbalila kus slaninky, klobásky a chlieb a vraj už môže z domu odísť.

Anka zobrala kapsu a voľky-nevoľky sa pobrala z domu preč. Išla horou a hľadala niekoho, u koho by mohla slúžiť. Keď sa už zotmelo, prišla na kraj hory, ale nikoho nenašla. Sadla si na jeden kameň a taká unavená si rozbalila kapsu s jedlom, ktorú jej macocha nachystala. Lenže v kapse bol namiesto slaninky kus tehly, namiesto klobásky šúľok a namiesto chleba kus kameňa.

Vytlačiť

AUTÍČKO alebo Za chyby sa platí

Zverejnené v Rozprávky

Mária Vršková

Ilustroval: Miroslav ČániPo zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko:

– Daj mi ho, zobral som si to auto prvý, – kričí Ivan.

– Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,– nedá sa Zoro.


– Daj mi auto, lebo uvidíš! – vyhráža sa silnejší Ivan.

– Čo uvidím, ty šašo?

Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať! Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky.

Vytlačiť

Otec rytier, mama dračica

Zverejnené v Rozprávky

Mária Kotvášová - Jonášová

Ilustrovala: Daniela VagašováIvana sa veľmi rada uťahovala do kúpeľne. To bolo jej kráľovstvo. Tíško, aby ju nikto nepočul, otočila kľúč na dverách, CVAK, a potom – radosť. Rúže, laky na nechty, voňavky, krémy...

Aj v tú stredu, len čo mama odišla ku kaderníčke, vhopkala do kúpeľne,  povyberala laky na nechty a začala s nimi debatu. Nemusela si ani šepkať. Práčka hlasno prala. 

– Ktorý je najkrajší?  – Vybrala jeden, druhý, naniesla na nechty, odlakovačom zotrela , vybrala ďalší a ďalší.....  asi to dlho trvalo. Kocúr pod oknom zamrnčal. Rýchlo upratala, otočila kľúč, cvakol, potiahla kľučku, dvere sa neotvorili.  Ešte raz otočila kľúč. Urobil CVA... a zastal. Ťahá Ivanka kľučku, ťahá, dvere nepotiahne.

– Ockoó, – zakričala.

Bol v kuchyni. Dokončoval obed. Zazdalo sa mu, že ho Ivanka volá, no pomyslel si, že sa chce hrať. Často vymýšľali divadielka.