lovec na asteroidy

Vytlačiť

Naháňačka s papučami

Zverejnené v Rozprávky

Zoroslav Jesenský

Ilustroval: Miroslav ČániNaozaj neviem, čo je to s tými detskými papučami. Akoby boli živé. Stále sú v pohybe, stále sa skrývajú, stále od našich chlapcov bočia. Raz sú tu, potom hneď tam, raz na schodoch pred vchodom, potom zasa na opačnej strane, na terase. Zalezú do psej búdy, potom do kúpelne, hneď nato pod koberec, neraz i do kvetináča s palmou. A nedržia sa spolu, v páre, to nie, pohybujú sa a skrývajú samostatne, každá sólo. Ľavá je napríklad na poschodí v detskej, kým pravá vykúka spoza chladničky, v kuchyni na prízemí. Jednu, pásikavú, našiel som včera dokonca vo vlastnej papuči. Učupila sa tam, schúlila, ani muk.

- Chlapci, kde máte papuče? Nebehajte sa bosí!

- Chalani, obujte sa, prechladnete!

Takto ich napomíname každý deň, mamina a ja, nespočetne krát každý deň. A naši chlapci sú slušní, zodpovední, dávajú si pozor na zdravie. Oni sa obuť chcú. Len keby tie papuče sedeli na mieste a nepobehovali kade-tade po celom dome a neskrývali sa.

Vytlačiť

Blamáž

Zverejnené v Rozprávky

Aneta Lomenová

Ilustroval: Miroslav ČániV škole sme sa učili narábať s počítačom. Nešlo o Microsoft Office, Excel či dievčenské vykresľovacie PowerPoint. Pani učiteľka slovenčiny nás dovliekla do počítačovej učebne a donútila nás písať básne vo Word documents. Áno, niektorých veru musela priam tlačiť do práce.

Išlo jej vraj o to, aby sme sa naučili písať na počítačovej klávesnici. Ale ja som presvedčený, že nás nechala písať na počítači preto, lebo niektoré rukopisy nevedela rozlúštiť. Vesna, najkrajšie dievča v triede, sa len usmievala do svojho počítača, chichúňala sa so svojou spolusediacou Zuzkou a neustále si niečo písala. Akoby celý život čakala na túto chvíľu. Ona vždy všetko dokáže urobiť. Nešlo mi do hlavy, prečo musím robiť dievčenské úlohy? Prečo dievčence nikdy nehrajú futbal alebo Counter Strike Flash?

Vytlačiť

O sirote, čo s čertmi tancovala

Zverejnené v Rozprávky

Katarína Mosnáková - Bagľášová

Ilustrovala: Diana Vigašová"Kedysi sa počas zimných večerov pri teplej sedliackej peci čítali deťom príbehy z Biblie, rozprávali povesti či rozprávky. Jednu takú rozprávku nám v Aradáči vyrozprával 80-ročný apka Adam Kokavský."

Kde bolo, tam bolo, žili raz muž a žena, ktorým sa narodila dcérka Anka. Rodinka to bola veselá, až jedného dňa matka zomrela. Po čase sa otec rozhodol, že si zoberie novú ženu. A tak do ich domu prišla macocha so svojou dcérou Zuzkou.

Macocha Anku nikdy neprijala za svoju. Správala sa k nej ako k slúžke, až raz povedala mužovi, že Anku v dome už nepotrebujú: „Nech ide slúžiť!“ povedala a prikázala Anke, aby sa nachystala na cestu.

Otec sa obrátil k macoche: „Priprav Anke aspoň kapsu s jedlom.“ Macocha poslúchla a povedala, že jej zbalila kus slaninky, klobásky a chlieb a vraj už môže z domu odísť.

Anka zobrala kapsu a voľky-nevoľky sa pobrala z domu preč. Išla horou a hľadala niekoho, u koho by mohla slúžiť. Keď sa už zotmelo, prišla na kraj hory, ale nikoho nenašla. Sadla si na jeden kameň a taká unavená si rozbalila kapsu s jedlom, ktorú jej macocha nachystala. Lenže v kapse bol namiesto slaninky kus tehly, namiesto klobásky šúľok a namiesto chleba kus kameňa.

Vytlačiť

AUTÍČKO alebo Za chyby sa platí

Zverejnené v Rozprávky

Mária Vršková

Ilustroval: Miroslav ČániPo zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko:

– Daj mi ho, zobral som si to auto prvý, – kričí Ivan.

– Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,– nedá sa Zoro.


– Daj mi auto, lebo uvidíš! – vyhráža sa silnejší Ivan.

– Čo uvidím, ty šašo?

Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať! Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky.

Vytlačiť

Otec rytier, mama dračica

Zverejnené v Rozprávky

Mária Kotvášová - Jonášová

Ilustrovala: Daniela VagašováIvana sa veľmi rada uťahovala do kúpeľne. To bolo jej kráľovstvo. Tíško, aby ju nikto nepočul, otočila kľúč na dverách, CVAK, a potom – radosť. Rúže, laky na nechty, voňavky, krémy...

Aj v tú stredu, len čo mama odišla ku kaderníčke, vhopkala do kúpeľne,  povyberala laky na nechty a začala s nimi debatu. Nemusela si ani šepkať. Práčka hlasno prala. 

– Ktorý je najkrajší?  – Vybrala jeden, druhý, naniesla na nechty, odlakovačom zotrela , vybrala ďalší a ďalší.....  asi to dlho trvalo. Kocúr pod oknom zamrnčal. Rýchlo upratala, otočila kľúč, cvakol, potiahla kľučku, dvere sa neotvorili.  Ešte raz otočila kľúč. Urobil CVA... a zastal. Ťahá Ivanka kľučku, ťahá, dvere nepotiahne.

– Ockoó, – zakričala.

Bol v kuchyni. Dokončoval obed. Zazdalo sa mu, že ho Ivanka volá, no pomyslel si, že sa chce hrať. Často vymýšľali divadielka.

Vytlačiť

Rozprávka o opiciach

Zverejnené v Rozprávky

Dušan Radović

Ilustroval: Miroslav ČániVoľakeky opice vôbec nemali chvosty.
Mali chvosty, lenže to neboli chvosty, ale ozajstné, naozajstné dáždniky. Pestré, krásne, čo sa otvárajú i zatvárajú.

Keď prší, všetky zvieratká moknú, iba opice roztvoria svoje dáždniky a suché pod nimi čušia. Keď páli slnko, opice driemu v chládku, ukryté pod tými istými dáždnikmi.

Bolo im veľmi dobre. Každá opica mala jeden malý dáždnik.
Ale pretože opice žili v lesoch a pretože v lesoch je veľa stromov a pretože zo stromu vyrastá množstvo konárov a pretože opice po konároch stále skáču – dáždniky sa im stále trhali. Nikdy nemohli byť pekné a nové.

Vytlačiť

O pánovi a vyslúžilcovi

Zverejnené v Rozprávky

Oldřich Sirovátka

Ilustrovala: Marija KovačevićováRaz udreli také mrazy, že rieky zamŕzali až na dno a vtáci padali zamrznutí zo stromov na zem.

V tom čase išiel jeden pán gróf na saniach do mesta a cestou stretol satrého vyslúžilého vojaka. Pán rozkázal kočišovi zastaviť a pýtal sa vyslúžilca:

- Ako to, že ty máš na sebe šaty samá diera, samá záplata a pekne si vykračuješ, a ja mám vlčie kožuchy a baranicu, a ešte sa trasiem od zimy?

Starý vyslúžilec odvetil:

- Milosťpán, to je vari preto, že do mojich šiat zima jednou dierou vletí a druhou vyletí von. Ale keď vám raz vlezie pod kožuch, nemá kde vyjsť a zostane vám na tele.